V dejinách je často ťažké určiť presný dátum, či bod, od ktorého možno začať datovať novú fázu rozvoja, či zániku nejakej spoločnosti, resp. kultúry. Spravidla sa však jedná vždy o zložitý komplex faktorov, ktoré sa vzájomne prelínajú a ovplyvňujú. Pre zjednodušenie sa však spravidla vyzdvihne jedna udalosť, či fakt, ktorý sa považuje za zrod, či zánik nových etáp, či nových paradigiem. Tak to bolo v prípade pádu Bastily, či výstrelu z Auróry, alebo násilného vyvlastňovania pozemkov pre chov oviec v Anglicku.
Podľa môjho názoru, takýmto zlomovým fenoménom v spätnom pohľade na vývoj Európy či USA sa môže raz stať i klčovanie viníc v EÚ. Nielen preto, že vinice sú významnou súčasťou európskeho agrosektora, že víno je neoddeliteľnou súčasťou kultúry a základom mnohých rituálov, ale najmä preto, že na tejto komodite môžeme ukázať určité samozničujúce a deštrukčné tendencie EÚ.
Európa je nielen kolískou vinohradníctva a vinárstva, ale aj producentom drsného spoločenského a ekonomického systému, označovaného ako kapitalizmus.
Európa bola tvorcom tohto systému a doviedla ho do dnešnej podoby sociálneho štátu. Súčasná podoba kapitalizmu EÚ a USA je vystavená konkurenčnému tlaku kapitalizmu v rozvojových krajinách, ktorý má podobu ranného kapitalizmu v Európe spred dvesto rokov.
Vývoj EÚ v posledných piatich až desiatich rokoch ukazuje, že v tomto zápase s kapitalizmom rozvojového sveta stráca pozície. Zreteľne to vidíme v zhoršení mnohých hospodárskych a ekonomických ukazova-teľov a v stratách tradičných a nových progresívnych trhov.
Reakciou EÚ je snaha o reformy, ktoré by zvrátili tieto nepriaznivé trendy a posilnili jej hospodársky rozvoj. Za jednu z príčin zastávania Európy mnohí považujú práve koncepciu sociálneho štátu, ktorý neefektívne zaťažuje všetkých občanov a vedie k strate konkurencieschopnosti. Mnohí analytici považujú obrovské štátne subvencie do agrosektora za mrhanie jej aktív. Pod týmto tlakom EÚ rozhodla v minulom roku o reforme trhu s cukrom ako jednej z kľúčových komodít európskeho agrosektora, ktorý v konkurenčnom zápase s rozvojovými štátmi, akými sú Brazília, India, Thajsko stratil konkurencieschopnosť a bez štátnej podpory by nemohol existovať.
Európska únia po radikálnej reforme cukru sa chystá zopakovať obdobné riešenia aj na sektor vína, resp. hrozna.
Základným problémom, ktorý chce Európska komisia riešiť, sú vysoké prebytky vína v EÚ, ktoré dosahujú výšku 15 mil. hektolitrov vína.
Na rast prebytkov vplývajú predovšetkým znížená domáca spotreba a zvýšený import vín z nového sveta. Práve faktor rastu dovozov vína z nového sveta je tým, čo zásadným spôsobom narušuje historickú rovnováhu ponuky a dopytu na trhu EÚ.
Riešenie, s ktorým prichádza EÚ, t,j, znížiť výmeru cca o 400 tisíc hektárov viníc je iba čiastočným riešením s krátkou dobou platnosti. V dnešnom nadšení Európy pre liberalizáciu svetového obchodu s potravinami okrem zníženia výmery viníc však asi iná možnosť ako nastaviť rovnováhu trhu s vínom nie je.
Pre Slovensko tak zásadnou otázkou nie je to, či sme za alebo proti zníženiu výmery viníc o 400 tisíc hektárov, ale to, kde a kto by mal znižovať výmery viníc, resp. aký podiel by na tomto znižovaní malo mať Slovensko.
SR znížila za 15 rokov svoje výmery viníc o hrozivých 70%. Dotácie, ktoré na vyklčovanie sľubuje EÚ budú však zaujímať slovenských vinohradníkov, a to najmä tých, ktorí nie sú konkurencieschopní vo výrobe hrozna, a to je príklad väčšiny vinohradníkov SR. Veď ako môže byť konkurencieschopný slovenský vinohradník, ktorý v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ dostáva 52 Eur a jeho sused z Rakúska v priemere 758 Eur. V takejto konkurenčnej pozícii je pre slovenského vinohradníka veľkým vykúpením opustiť tento sektor s niekoľko-stotisícovou kompenzáciou a urobiť tak bodku za jeho trápením.
V diskusii o znížení výmery viníc Slovensko však musí zdôrazniť to, že nie je vo výrobe vína sebestačné a podiel dovozov sa priamoúmerne zvyšuje so znižovaním výmery viníc, a tým i produkcie vína, a teda na prebytkoch vína sa vôbec nezúčastňuje.
V tejto situácii treba zdôrazniť, že prebytky treba hľadať tam, kde sú a kde na ich elimináciu sa vynakladali najväčšie zdroje, t.j. vo Francúzsku a v Taliansku. Treba vychádzať zo zásady, že kto doteraz poberal dotácie na destiláciu prebytkov vín, ten musí vyklčovať adekvátne množstvo viníc. Nie je možné, aby sa klčovalo tam, kde táto podpora nikdy nebola a kde národný trh je už dnes závislý od dovozov z iných krajín EÚ. Riešenie problémov talianskych a francúzskych farmárov, ktoré by vznikli vyklčovaním ich viníc by mohlo byť kompenzované finančnými zdrojmi, ktoré doteraz boli používané na subvencovanie destilácie a na intervenčné opatrenia.
Doterajšie skúsenosti EÚ z udržania trhovej rovnováhy na základe zákazu nových výsadieb viníc sa ukázalo z dlhodobého hľadiska ako neúčinné a nedostatočné.
Dnešná, nová radikálna reforma trhu s vínom sa tak stáva ďalším pokusom nájsť také sebaregulačné opatrenia, ktoré by prispeli k nastoleniu trhovej rovnováhy. Nedostatkom tohto prístupu je to, že vychádza z iluzórnej predstavy, že trh EÚ je uzatvorený, a že je schopný odolávať globálnym aktivitám ostatných producentov. Hlavným partnerom, či konkurentom EÚ sú krajiny nového sveta, ktoré nielenže nemajú obmedzenia výsadieb, ale naopak ich každoročne aj významne rozširujú.
Z tohto pohľadu klčovanie viníc pri absencii účinných nástrojov regulácie trhu EÚ je iba čiastočným a krátkodobým riešením problémov medzi sebaregulovaným trhom EÚ a neregulovaným globálnym trhom.
Keďže krajiny nového sveta s podporou ich vlád každoročne zvyšujú exporty svojej produkcie vín na trh EÚ, možno očakávať, že EÚ bude nútená každoročný previs ponuky riešiť ďalším znižovaním plôch viníc a výroby vína.
Neustála podpora a rozširovanie viníc v novom svete a ich neustály tlak na trh EÚ nie je možné riešiť iba sebaregulačnými opatreniami.
Ak táto premisa je správna, potom musíme jasne skonšatovať, že jediným účinným prostriedkom stabilizácie trhu s vínom v EÚ by bolo prijatie celosvetovej regulácie výroby vína a s tým zastavenie výsadby nových viníc, čo však nie je možné, pretože chýba celosvetový subjekt, ktorý by o tom mohol rozhodnúť.
Druhá možnosť je zrušiť všetky subvencie a regulačné opatrenia v rámci EÚ, čo je snom všetkých liberálov a nastoliť kapitalizmus prvotnej akumulácie a ponechať všetko na neviditeľnú ruku trhu. Ich zámerom je postaviť proti sebe argentínskeho, čílskeho, či mexického farmára s európskym a čakať, ktorý z nich dá lepšiu ponuku.
Keď som pred niekoľkými rokmi navštívil vinice v JAR, predstavoval som si, že vinice budú plné čiernych a lacných pracovníkov. Bol som však prekvapený, že na otázku prečo nepracujú vo viniciach občania JAR som dostal odpoveď, že pracovníci z Indonézie sú oveľa lacnejší.
Preto sa pýtam, je strata konkurencieschopnosti výsledkom toho, že chceme ponúknuť európskym či slovenským vinohradníkom a vinárom slušné príjmy a slušnú životnú úroveň?
Liberálni reformátori asi bez zábran odpovedia, ak na trhu má rozhodovať iba cena, tak treba znížiť náklady a ak to nedokážeme vyrobiť my, tak to dovezme odtiaľ, kde to dokážu vyrobiť lacnejšie.
Ak je to tak, potom v záujme zachovania si konkurencieschopnosti je nevyhnutné, aby sme našich o túto životnú úroveň pripravili a oni klesli na úroveň čílskych, či mexických farmárov?
EÚ konflikt nového sveta s EÚ rieši dnes subvenciami, aby dosiahla konkurencieschopnosť s týmito krajinami. Ak ich však zruší, sú iba dve možnosti: klesnúť na úroveň pracovných síl v týchto krajinách, alebo opustiť definitívne tento sektor výroby.
EÚ so svojou snahou liberalizovať trh s agrokomoditami a svedčí o tom aj návrh reformy trhu s vínom si vybrala cestu opustiť tento trh. Dnes je to 400 tisíc hektárov a zajtra to môže byť ďalších milión hektárov.
V boji Európy s vinohradníkmi nového sveta EÚ tak ťahá za kratší povraz.
V Európe, kde kapitalizmus vznikol a dosiahol i dnešnú podobu sociálneho štátu sa tak v globálnom vývoji sveta stretáva s jeho rannými fázami, ktoré má už za sebou a v boji s ktorými v zásade nemá žiadne šance.
Prvotná fáza akumulácie kapitálu, založená na liberálnych ideách, ktoré viedli k vyostreniu sociálnych konfliktov vo vnútri národných štátov sa tak znova objavuje na globálnej úrovni.
Rast chudoby, nárast ekologických problémov na jednej strane a koncentrácia majetku stále menšej skupiny ľudí na strane druhej, môže viesť k sociálnym problémom, ktoré Európa nielen zažila na vlastnej koži, a ktoré ju vlastne kultivovali k oveľa hrozivejšiemu konfliktu na globálnej úrovni.
Civilizačný pokrok a nárast bohatstva, zvýšenie životnej úrovne najmä v Európe a v Amerike, ktoré sú výsledkom kapitalistického rozvoja na národnej úrovni sa tak stávajú ohrozené v konfrontácii s jeho prvotnými štádiami rozvoja.
Autor je podpredsedom Zväzu vinohradníkov Slovenska