Tvrdilo sa, že Francúzsko je krajina utápajúca sa v apatii a čoraz väčšom nezáujme o politiku. Počet zaregistrovaných voličov v posledných 20 rokoch klesal a počet registrovaných voličov, ktorí nakoniec zostali doma, naopak, vzrastal. A medzi tými, čo sa na hlasovaní zúčastnili, sa navyše stále zvyšoval počet ľudí, ktorí dávali hlas stranám krajnej pravice či krajnej ľavice - teda stranám nevhodným na zostavenie vlády. Toto všetko sa v priebehu dvoch kôl tohtoročných volieb zmenilo. Prvé ponaučenie teda znie, že sa Francúzsko repolitizuje. Účasť voličov prekonala všetky európske rekordy a nový prezident Francúzska teda bude mať nezvyčajne silný mandát.
Ďalej ubúda počet hlasov odovzdaných extrémistom, čo je nemenej dôležité. Podpora kvázifašistickej Národnej fronty Jeana-Marie Le Pena klesla z 18 percent v roku 2002 na tohtoročných 10 percent. Tento pokles je zároveň významným ziskom pre demokratickú stabilizáciu. Podobne i krajná ľavica, ktorá postavila spolu šesť prezidentských kandidátov, bola politicky anulovaná. Iba trockistický kandidát dostal viac než 4 percentá hlasov, kým ostatní - vrátane francúzskej komunistickej strany (viac než 30 rokov získavala stabilných 20 percent hlasov) - sa nedostali ani na 2 percentá. Je to koniec dobrodružstva, ktoré pre Francúzsko nebolo dobré ani v najmenšom.
Tretím kľúčovým rysom volieb bol nástup stredových voličov, ktorí sa snažili odlíšiť - ba priamo oddeliť - od pravice. Pre Francúzsko je to kľúčový vývoj. Kandidát nového stredu Fran#231#ois Bayrou strojnásobil svoj zisk oproti roku 2002, hoci ani to mu na postup do druhého kola nestačilo.
Vzhľadom na vývoj francúzskej politickej kultúry je ešte priskoro na uzavretie spojenectva medzi Bayrouom a socialistickou kandidátkou Ségolene Royalovou. Ich neschopnosť dohodnúť sa na podpore úspešnejšieho kandidáta v druhom kole proti Sarkozymu, do značnej miery vysvetľuje konečnú porážku oboch. Je to však pochopiteľné. Socialistická strana nemá z historického hľadiska žiadnu tradíciu zostavovania koaličných vlád, tým menej hľadanie koaličných partnerov napravo. Tento deň raz príde, ale vyžiada si to viac času.
Štvrté ponaučenie vyplýva zo Sarkozyho postoja klasického ultraliberála. Hoci sú jeho výchova a vzdelanie čisto francúzske - nehovorí po anglicky! - nie je ani jakobínom, ani gaullistom. Gaullistická tradícia sa ním dokonca končí.
Sarkozy dal verejne najavo nesúhlas s odstupujúcim prezidentom Jacquom Chiracom v otázke francúzskeho postoja k Američanmi vedenej vojne v Iraku. Prezident George W. Bush, ktorý Sarkozymu blahoželal ako prvý, má v Európe nového spojenca. Sarkozy verí v účinnosť trhov a bude sa vyhýbať štátnym zásahom do ekonomiky. Tým prispeje k uzmiereniu doteraz nacionalistickej francúzskej pravice a moderného konzervativizmu, ako sa praktizuje inde.
Piate ponaučenie je možno najvýznamnejšie. Francúzska ľavica zastupovaná socialistami zaznamenala v prezidentských voľbách tretiu porážku za sebou, pričom vlastne v kontexte francúzskej vnútropolitickej situácie mali socialisti voľnú cestu k víťazstvu.
Porážka ľavice má viacero príčin. Najdôležitejšia podľa môjho názoru bola absencia jasnej stratégie socialistov, ktorí dôsledne odmietajú robiť rozhodnutia, ktoré medzinárodná sociálna demokracia postupne prijala za svoje a ktorých stelesnením je dnes Strana európskych socialistov. Medzinárodná ľavica si zvolila reformátorský kurz, ktorý v nevyhnutných prípadoch zahŕňa i vytváranie koaličných vlád so stredovými stranami. Táto reformátorská voľba pritom plne akceptuje internacionalizáciu dnešnej trhovej ekonomiky.
Statickosť francúzskej Socialistickej strany, jej etnocentrizmus a odmietanie prijímať za svoje koalície s hnutím napravo od nej, sú odrazom násilných a pohnutých dejín i dlhej intelektuálnej nadvlády francúzskych komunistov. Tieto črty však bránia socialistom stať sa vládnou stranou a odrazili sa aj v ich volebnom programe, ktorý bol plný neistoty a ľahostajný k Európe i širšiemu medzinárodnému kontextu. Voliči ho nepovažovali za dôveryhodný.
Toto poučenie je také zrejmé, že francúzska Socialistická strana má dnes pred sebou jasnú voľbu. Alebo modernizuje svoj program tak, aby sa priblížil medzinárodnej sociálnej demokracii, alebo ju čaká obdobie pomalého úpadku. Socialistom teraz nezostáva nič iné, než začať s rozhovormi, ktoré budú určite hlučné a a nebudú chudobné na hádky. Ich výsledok je však jasný už oveľa menej.
(Autor bol predsedom Socialistickej strany a francúzskym premiérom 1988 - 1991)
Copyright: Project Syndicate, 2007, www.project-syndicate.org
Michel Rocard, poslanec Európskeho parlamentu