Politika je panské huncútstvo, tvrdí ľudová múdrosť, varujúca pred nadmerným strkaním nosa do tejto oblasti života. Podľa predsedu Národnej rady SR Pavla Hrušovského sa stala brutálnym zápasom o moc.
Napriek zdanlivej rozpornosti týchto tvrdení (huncút môže byť celkom milý, na rozdiel od brutálneho bojovníka) sa dá povedať, že pravdu majú obidve strany. Aj keď obidve len čiastočnú.
Politika by bola výlučne panským huncútstvom, keby sa páni prekárali medzi sebou a keby to nemalo dosah na život ostatných ľudí. Bohužiaľ, nie je to tak. Extrémnym spôsobom "neangažovania sa verejnosti" na výkone moci sa vyznačoval stredovek -- panovník bol zhora daný, miestny feudál tiež a tým to pre väčšinu obyvateľstva skončilo. Pravda, až na to, že keď sa páni nezhodli, odskákali si to poddaní. Angažovanosť verejnosti minimálne v podobe hlasovania v parlamentných voľbách prinieslo so sebou politické strany, ich ideológie a skupinové záujmy. Ak ich chcú strany presadiť, musia mať v rukách vládu. Je teda absurdné sťažovať sa na to, že politika nadobudla podobu boja o moc, keď ten je jej základom. Ide už len o to, akú podobu bude tento boj mať a pod akou zástavou sa povedie. A až tu sa možno reálne zamýšľať nad obsahom toho, o čom Hrušovský hovorí.
Naša politická scéna naozaj neposkytuje pekný obraz. Koalícia zápasí s vnútornými problémami, jej lídri si sem-tam odporúčajú odchod z politickej scény, prípadne vyhlasujú stav totálnej straty dôvery. Napriek tomu vláda nemá problémy so schvaľovaním zákonov.
Opozícia je na tom ešte horšie. Medzi nimi sa pohybuje skupina nezávislých poslancov, ktorí podľa momentálnych prísľubov prechádzajú z koalície do opozície a späť. Ak sa k tomu prirátajú škandály (od nezákonného chovu papagájov, nevyjasneného financovania niektorých strán, cez podozrenia z korupcie, až po obvinenia z účasti v "olejárskom gangu"), tak dôvodov na zamyslenie je naozaj dostatok. Ani zďaleka nejde o stav, ktorý by bol nový -- rovnakú, ak nie ešte nechutnejšiu podobu (stačí narýchlo vymenovať vylúčenie poslanca z parlamentu, únos prezidentovho syna, privatizačné vytváranie slovenskej "kapitálotvornej vrstvy"...) mala slovenská politika takmer počas celých 12 rokov samostatnosti.
Hrušovský však nie je nezávislým politológom, ktorý tento vývoj sleduje zvonka, ale je jeho priamym aktérom: už tretí rok predsedá parlamentu (predtým bol štyri roky jeho podpredsedom) a štvrtý rok vedie vládnu stranu KDH. Ak teraz hovorí o brutálnom boji o moc, na ktorú sa podľa neho zmenila politika, môže si do istej miery aj sám spytovať svedomie. Príležitostí na otvorenie diskusie a hľadanie riešení situácie, ktorá sa mu nepáči, mal viac ako dostatok. Namiesto toho prilieva olej do ohňa sporov, keď hovorí o ideovej vyprázdnenosti politiky a naznačuje, že jediná strana, ktorá sa opiera o nejaký hodnotový systém, je KDH. Hodnoty liberalizmu -- sloboda jednotlivca, spojená so zodpovednosťou, ako aj ľavice -- solidarita a sociálna spravodlivosť -- predsa nie sú o nič menej úctyhodné ako konzervatívne ctenie si tradícií a rodiny.
Na pozdvihnutie politickej kultúry na Slovensku by možno stačilo celkom málo: trochu pokory a pozornejšie počúvanie iných názorov, ako sú názory vlastné. Potom by to celkom určite neprestal byť boj o moc, azda by však nebol taký brutálny.
StoryEditor