Večera, káva či obyčajná minerálka nestoja toľko, koľko je napísané v jedálnych lístkoch plus obligátnych desať percent prepitného. Treba ešte pripočítať elektrinu, vodu, prací prášok a aviváž. Po návšteve reštaurácie alebo baru je namieste doma zapnúť práčku alebo oblek zaniesť do čistiarne.
Na nefajčiarov sa akosi zabúda. Majitelia barov a reštaurácií niekedy síce akú-takú snahu oddeliť zdravých od závislých prejavujú, ich pokusy sú však len symbolické, pretože -- čuduj sa svete -- zápach z cigariet sa dokáže šíriť aj za paravány či cez otvorené dvere. Fajčiari a nefajčiari sa museli vedľa seba naučiť žiť, no v skutočnosti sa nefajčiari naučili žiť vedľa fajčiarov. V Bratislave trpezlivo vdychujú jedovatý zápach z horiacich cigariet svojich spolustolovníkov, v Štokholme ich vypoklonkujú z reštaurácií do ulíc a cestou z baru sa potkýnajú o hromady ohorkov. Najďalej došli v New Yorku, kde sa v baroch musia ísť fajčiari nadýchať dymu do špeciálnych miestností, z ktorých nepreniká dym medzi zdravých.
Ťažko povedať, ktoré z týchto riešení je optimálne, možno žiadne. S určitosťou však možno ukázať prstom na tie firmy, ktoré z predávania návykových látok obsiahnutých v každej jednej cigarete profitujú. Nám ostatným zostáva stať sa ich akcionármi a bohatnúť na hlúposti či nešťastí druhých.
StoryEditor