Francúzsko sa snaží nájsť Európu

S desiatimi novými členmi má Európska únia dvadsaťpäť krajín a 453 miliónov občanov. Vo svetle faktu, že v uplynulom tisícročí členské štáty Európskej únie bojovali navzájom v nespočetnom množstve bitiek a studená vojna rozdeľovala kontinent štyridsaťpäť rokov na dva znepriatelené bloky, je dnešná Európa úspechom monumentálneho historického významu.
Európska únia predstavuje súčasne mnoho vecí. Po prvé je zárukou mieru: medzi navzájom previazanými členskými krajinami únie je dnes vojna technicky nemožná.
Európska únia je skvelým nástrojom medzinárodného uzmierenia. Nemci a Francúzi, ktorí sa pred šesťdesiatimi rokmi mali radi asi tak ako dnes Srbi a Bosniaci, sú dnes ako manželská dvojica. Katolíci a protestanti v Írsku sa celé storočie zabíjali, dnes, keď sú v Európskej únii, uznali nezmyselnosť svojho konfliktu a nevyhnutnosť zmieru. Maďari a Rumuni sa po deviatich storočiach nenávisti a vojen angažujú v rovnakom procese. Grécko sa rozhodlo, že podporí začatie rokovania o vstupe Turecka do Európskej únie v nasledujúcich dvanástich rokoch.

Únia je tiež nositeľom prosperity, pretože funguje ako efektívny mechanizmus, ktorý núti zaostávajúce členské krajiny prekonávať dlhodobé prekážky rozvoja. Írsko a Grécko, kedysi dve najchudobnejšie krajiny v Európe, zaznamenali hospodársky rozmach -- Grécko sa približuje európskemu priemeru a Írsko zaujalo miesto už medzi najbohatšími štátmi.
Práve z týchto dôvodov chcú krajiny, ktoré nie sú v Európskej únii do nej vstúpiť. O necelé dva roky sa to stane skutočnosťou pre Bulharsko a Rumunsko, rokovania s Chorvátskom a Tureckom sa ešte len rozbiehajú. Rovnako sa hovorí o členstve Srbska a Ukrajiny. Pre každú z týchto krajín bude členstvo v únii znamenať trvalý mier so susedmi, zmierenie doma a tiež zrýchlený hospodársky rast.
Toto všetko nesie so sebou určitú dávku nestability. Najmä v prípade, že sa motorom rozšírenia stanú radšej vyjednávania medzi vládami ako demokratické rozhodnutia. Projekt novej európskej ústavy navrhovali tak, aby tento problém odstraňoval. Francúzsko, ktoré má 29. mája ratifikovať ústavu v referende, pôsobí dojmom, že chce hlasovať proti nej. Ak tak urobí, bude to výsledok zemetrasenia.
Aj keď svoju úlohu pri integrácii Európy zohrali všetky členské štáty, Francúzsko ponúklo najviac myšlienok a architektov.
Čo sa to teda deje? Vo Francúzsku, ako všade inde v Európe, vždy existovali bezuzdní nacionalisti, "suveréni", ktorí hovoria Európe "nie" v mene obrany národa. Nech už patria ku krajnej pravici alebo ku komunistickej ľavici, predstavujú sotva dvadsať percent voličov. Tento bizarný úkaz, ktorý zaznamenali nedávne výskumy verejnej mienky vo Francúzsku, sa však dá okrem nacionalistov vysvetliť ešte dvoma faktormi.
Prvý z nich je skutočnosť, že Francúzi majú nevybavené účty so svojím prezidentom a vládou. Jacquesa Chiraca znovu zvolilo za prezidenta osemdesiatdva percent hlasov kvôli hrozbe zo strany krajnej pravice. Polovicu týchto hlasov získal podľa všetkého z ľavej časti spektra. Chirac sa však správal, ako keby bol jeho mandát nepochybný, a uviedol do úradu jednu z najkonzervatívnejších vlád, aké Francúzsko za posledných päťdesiat rokov zažilo. "Nech platia chudobní," je jeho fiškálny príkaz dňa. Zaváňa to uzurpovaním moci a mnoho Francúzov to podnecuje, aby dali hlasovaním najavo svoj hnev.
Druhým faktorom je skutočnosť, že Francúzsko, podobne ako zvyšok sveta, trpí zle zvládnutou formou globalizácie. Jej výsledkom je, že sa prehlbujú sociálne nerovnosti, je vysoká nezamestnanosť a stále sa zvyšuje, neustále sa reštrukturalizujú firmy -- čo znamená prepúšťanie, ohrozenie verejných služieb a programov sociálnej starostlivosti a všeobecný pocit neistoty.
Svet podstúpil mohutnú ekonomickú dereguláciu, ako ju predpisuje monetaristická doktrína podporovaná konzervatívnymi silami, ktoré dominujú v rozvinutých krajinách Severnej Ameriky, Európy a Ďalekého východu. Toto hospodárske cunami prišlo k nám zo Spojených štátov -- Európa nemá z neho nič, ale vo všetkých našich krajinách sa pravicové sily, ktoré vytvorili väčšinu, ktorá vládne Európe, zoskupili na jeho podporu.
Je to práve túžba odmietnuť tento stav vecí, ktorá vysvetľuje predovšetkým, prečo chce mnoho Francúzov vykričať svoje "nie". Bolo by veľkou chybou urobiť to. Iba Európa ako celok, ktorý sa politicky sústredí na myšlienku lepšej regulácie, je dostatočne veľká, aby dokázala toto neoliberálne cunami zastaviť. Potrebuje na to jasnú doktrínu, pevnú politickú vôľu a ústavu. Odmietnutie ústavy Európskej únie je spoľahlivý spôsob, ako zabiť európsku dynamiku a oslabiť schopnosť Európy brániť samu seba.
Vo Francúzsku je vášnivá diskusia stále v plnom prúde a zatiaľ nie je nič stratené. Francúzi majú ešte čas dať sa dohromady -- a výskumy verejnej mienky naznačujú, že tak začínajú robiť. Európa si to zaslúži.

Autor je bývalý francúzsky premiér a líder Socialistickej strany, je členom Európskeho parlamentu.