V podtitulku článku sa uvádza, že obchodníci sú nespokojní s novou legislatívou, upravujúcou predaj liehu a liehovín, a to aj po jej poslednej zmene zo strany ministerstva financií. Sú nespokojní právom, pretože musia aj naďalej pravidelne mesačne vykazovať príjem a výdaj liehu a liehovín, a to údajne kvôli zladeniu s legislatívou EÚ. Nie je to však pravda. Na Slovensku sa pri presadzovaní nejedného výmyslu, ktorý sa skôr či neskôr ukáže ako nezmysel, už stalo novou tradíciu odvolávať sa na údajné požiadavky alebo predpisy EÚ. Len málokto si položí otázku, ktorá smernica či nariadenie EÚ to vlastne žiadajú.
Ak výrobcovia a dovozcovia liehu a liehovín dodajú svoj tovar akejkoľvek právnickej alebo fyzickej osobe, ktorá nie je prevádzkovateľom daňového skladu, vzniká im daňová povinnosť spolu s povinnosťou zaplatiť daň. Tovar sa tak dostáva do režimu daňového voľného obehu. Odberateľ má teda v držbe už zdanený tovar. Z hľadiska spotrebnej dane takýto tovar nepredstavuje žiadne riziko daňového úniku. Preto ani nijaký predpis EÚ neukladá povinnosť vedenia osobitných evidencií tovaru uvedeného do daňového voľného obehu a ani žiadne oznamovacie povinnosti. Tie vôbec nie sú zárukou detailného sprehľadnenia toku peňazí a tovaru pri pohybe liehu od jeho výroby, dovozu a distribúcie až po jeho konečnú spotrebu. Vonkoncom nemôžu zamedziť daňovým únikom.
Riadne zdanené liehoviny predsa musia byť označené kontrolnou známkou. Tá by mala byť zárukou ich zdanenia. Zámerne používam podmieňovací spôsob, lebo ako ukazuje prax, nie je to tak. Správcovia dane neustále objavujú nelegálne vyrábané liehoviny spolu s falzifikátmi kontrolných známok a ako sa zdá, ich ochrane nepomohli ani hologramy. A už vôbec tomu nepomôže nejaká oznamovacia povinnosť. Tá strpčuje život všetkým slušným obchodníkom, ktorí nakupujú liehoviny legálne a v dobrej viere, že im dodávateľ naozaj predáva riadne zdanené liehoviny. Načo musia nahlasovať obchodníci nákup a predaj už zdaneného tovaru, predsa ako podnikatelia musia viesť účtovníctvo, skladové evidencie a pod., z ktorých sa nákup, predaj a zásoby liehu a liehovín dajú zistiť. Ak nedôverujeme ich účtovníctvu, ako sa môžeme spoľahnúť na pravdivosť výkazov, ktorých povinnosť vyplýva zo zákona o spotrebnej dane z liehu? Povinnosť nahlasovať nákup a predaj liehu a liehovín od obchodníkov je nadbytočná, a preto nezmyselná. Ak na nej ministerstvo financií trvá, nemal by sa potom nahlasovať aj predaj piva, vína, najmä však tabakových výrobkov a pohonných látok, lebo, ako všetci vieme, aj pri týchto tovaroch dochádza k nemalým daňovým únikom?
Nedávne novely zákonov o spotrebných daniach upravili aj spôsob nákupu tovarov podliehajúcich spotrebným daniam diplomatmi akreditovanými na území Slovenskej republiky. Tí budú takéto tovary nakupovať priamo oslobodené od dane namiesto doterajšieho spôsobu nákupu s daňou a následného vrátenia spotrebnej dane. V dôvodových správach sa uvádza, že ide o odstránenie administratívnej náročnosti spojenej s existujúcim spôsobom nákupu, tá sa však môže týkať maximálne 400 až 500 osôb oprávnených na takýto nákup. Prečo však ministerstvo financií zbytočne trápi desaťtisíce podnikateľov a stovky colných úradníkov s oveľa komplikovanejšou administratívou a výkazmi, ktorých význam je viac ako diskutabilný. Správa spotrebných daní nespočíva v papierovaní, ale vo fyzickom monitorovaní tovarov podliehajúcich spotrebným daniam, o potrebný časový priestor a o ľudské kapacity správcov dane oberajú možno práve tieto oznamovacie povinnosti. Ak bude nabudúce ministerstvo financií opäť niečo "zjednodušovať", najlepšie urobí, ak zo zákona o spotrebnej dani z liehu vypustí celý paragraf 44, nič tým nestratí.
Autor je odborník na spotrebné dane.
StoryEditor