Nik nečakal, že sa éra žoviálnych objatí kedysi prvých mužov USA a Ruska - Billa Clintona a nebohého Borisa Jeľcina - zopakuje aj po výmene stráží v Kremli a Bielom dome. Napriek tomu dostal Vladimír Putin osobné pozvanie na ranč v Texase, pretože ako vtedy zdôvodnil Bush, "páči sa mi, dôverujem mu". Dokonca po prvej návšteve Ruska v máji 2002, kde priateľsky objal Putina a oslovil Vladimír, sa v tlači objavil aj bondovský titulok "Z Moskvy s láskou". A hoci do análov vošla aj Putinova prvá reakcia na inauguráciu Busha, že "za republikánov boli vzťahy vždy dobré, aj keď chladné", dnes možno dodať, že chladné síce ostali, ale dobré už zďaleka nie sú. Určite je nateraz nezmyselné hovoriť o návrate studenej vojny, no pravdou je, že k zhoršeniu došlo vo všetkých oblastiach, najmä bezpečnosti.
Putin pritom musel od začiatku počítať s tým, že pre Busha bude prioritou otázka národnej bezpečnosti a obrany. Evidentné to bolo už z personálnej výbavy, ktorá sa nápadne podobala šatníku jeho otca z roku 1988. Takže Bushovo želanie začať v oblasti bezpečnosti "na čistej stránke, pretože Rusko a USA už nie sú nepriatelia ako v čase studenej vojny", malo za cieľ len jedno - zrevidovať hlavnú chrbtovú kosť bezpečnosti, ktorou bola Zmluva o protiraketovej obrane z roku 1972, známa ako ABM. Bush od nej aj jednostranne v roku 2002 odstúpil. Dôvod? Znemožňovala vybudovať protiraketový štít.
Moskva síce protestovala ako jediná, no k ochladeniu nedošlo. Aj preto, že Bush mesiac predtým v Moskve podpísal historickú dohodu o znížení strategických jadrových hlavíc do roku 2012 na 1 700 až 2 200 (aj keď Bush vtedy uprednostnil pred ich zničením len uskladnenie), dal prísľub, že americké rakety nie sú namierené na žiadne ciele v Rusku (NMD teda zostane len na území USA) a vyzdvihol podpis deklarácie o novej úrovni vzájomných vzťahov. Tak ako Rusko podporilo americký protiteroristický záťah do Afganistanu, aj Bush vtedy vyjadril pochopenie nad ruskými záťahmi proti teroristom v Čečensku.
Dnes je situácia iná. Washington nevynechá príležitosť, aby neupozornil na nie dobrý stav ľudských práv v Rusku. Moskva zas tvrdí, že na rozšírenie americkej národnej protiraketovej obrany (NMD) do Európy nie je dôvod a protirečí to predchádzajúcim sľubom, takže vyhlási moratórium na Zmluvu o konvenčných ozbrojených silách v Európe a prehodnotí zabezpečenie strategickej rovnováhy.
Hoci rusko-americké vzťahy začali pokrivkávať už Irakom (kde okrem iného Rusi prišli o väčšinu ropných zákaziek), ostrý slovník začali používať obe strany až tohto roku.
Pred Putinovou rečou na jar v Mníchove sa napríklad šéfovi Pentagonu podarilo priradiť Rusko k "darebáckym krajinám". Určite jedným z hlavných dôvodov zhoršenia komunikácie sú geopolitické zámery, spojené s ekonomickými. Veď práve uplynulý týždeň z amerického ministerstva zahraničných vecí zaznelo, že sa z Ruska stala "vplyvná ekonomická a politická sila". USA sa s nevôľou pozerajú na úspechy Ruska v Strednej Ázii, ktoré sa krížia s ich záujmami. Nik sa však napríklad nepozastavil nad slovníkom šéfa výboru pre zahraničné otázky Kongresu Richarda Lugara, ktorý na nedávny rusko-estónsky spor týkajúci sa dodávok energie skonštatoval, že nie je rozdiel medzi tým, kto hrozí skrátením energetických dodávok a tým, kto hrozí vojensky. Hrozba jednému členovi NATO je hrozba všetkým...
To, že Putin hovoril o moratóriu na Zmluvu o konvenčných ozbrojených silách v Európe ako reakciu na presun raketového štítu do Európy, nie je nič neopodstatnené. Moskva nechce zmluvu zrušiť, len nanovo určiť záväzky. USA totiž rozšírením štítu do Poľska a Česka opäť porušili sľub, že nebudú presúvať vojenský arzenál k hraniciam Ruska (dali ho po zjednotení Nemecka, po prvej vlne rozšírenia NATO, po vzniku Rady NATO - Rusko, po podpise dohôd v Moskve), nehovoriac už o základniach v Poľsku a Rumunsku. Pritom dohovor, ktorý sa týka počtu vojenskej techniky pre jednotlivé krajiny, neratifikovali napriek podpisu krajín NATO. A tri pobaltské krajiny, dokonca členovia NATO, do neho zahrnuté ani nie sú. Zmluva ich tak nezaväzuje k tomu, aby si na území nemohli rozmiestniť vojenskú techniku aliancie.
Nie je teda celkom pravda, že zhoršenie vzťahov vyprovokoval Putin. Pravda však je, že tak ako Bush nie je Clinton, ani Putin nie je Jeľcin. Biely dom môže na zlepšenie vzťahov za protiraketový štít ponúknuť Rusku pevnejšie členstvo v G8 alebo rýchlejšie členstvo vo WTO. Ale Putin sa dnes už nepotrebuje zachovať ako Jeľcin, ktorý za súhlas s rozšírením NATO zinkasoval od Clintona v roku 1997 pre kolabujúcu ekonomiku štyri miliardy dolárov a dostal aj psychoterapiu - Moskva sa stala partnerom NATO, súčasťou klubu priemyselne najvyspelejších krajín sveta (G8).
Napriek tomu Moskva aj Washington nejaký druh priateľstva potrebujú. Či už bude chladné, žoviálne alebo korektné. Ako však naznačila väčšina analytikov, na zlepšenie vzťahov si zrejme budeme musieť počkať až po roku 2008, keď spoznáme nástupcov G. W. Busha a Vladimira Putina.
Slávka Boldocká, spolupracovníčka HN