Terajšia Horská záchranná služba (HZS) vznikla schválením zbytočného, samoúčelného zákona (544/2002) ako štátna príspevková organizácia pod ministerstvom vnútra. Prečo zbytočného? Napríklad: Všetky horské oblasti, kde pôsobí profesionálna HZS, sú zároveň aj národné parky. Tie ako jasne stanovené územia majú svoje zákony, vyhlášky, návštevné poriadky. A rovnako aj v týchto oblastiach pôsobiace subjekty horské dopravné zariadenia (lanovky, vleky atď.) majú pre návštevníkov rovnaké pokyny a príkazy, ktoré ich usmerňujú, ako sa majú v danom prostredí správať a čo musia dodržiavať, a tým predchádzať úrazom.
Poistenie alebo výpalné
Načo tu potom je ešte jeden nedomyslený a navyše zle pripravený zákon? Iba ak na zabetónovanie socialistickej megalománie s dobre platenými miestami, so služobnými autami, ktoré sú v nemalej miere využívané súkromne. Novelizáciou sa zbytočný zákon "vylepšil" ďalším nezmyslom: každý nepoistený turista od 1. 6. 2006 musí za každý zásah platiť HZS. Sú to nemalé, rádovo desať- až stotisícové sumy. Navyše stanovené podľa verejnosti neznámeho kľúča. Avšak pozor: Aj keď budete poistení a úraz sa vám stane čo len 10 metrov od chodníka, poisťovňa sa zbavuje povinnosti platiť zaň preto, lebo ide o opustenie značkového chodníka.
Či už bol tento zákon schválený na základe "neinformovanosti" poslancov alebo vďaka podozrivému lobingu jeho predkladateľov, jeho prijatie hraničí s podvodom návštevníkov hôr.
Niečo o výkonoch
Novinári radi servírujú verejnosti "príbehy" o heroických výkonoch profesionálov HZS, ktorí dňom i nocou nasadzujú svoje životy na záchranu "nedisciplinovaných" turistov. Nie je to pravda! Dôkazom je správa o činnosti HZS za rok 2005,. Tu sa potvrdilo pravidlo - čím menej robíš, tým viac o sebe píš.
Podľa tejto správy, ktorá je zrejme určená laikom, resp. úradníkom ministerstva vnútra, ktorí slabo či skôr vôbec nepoznajú problematiku práce HZS, je ich práca hlboko podhodnotená - nielen výškou platov, ale aj počtom záchrancov, vôbec nie sú zohľadnené "kruté" podmienky, v ktorých pracujú. Ale posúďte sami.
Za rok 2005 zasahovali v horskom teréne na celom Slovensku 718-krát. Ak akcia vo vysokohorskom teréne Vysokých Tatier v čase môjho pôsobenia trvala v priemere 10 hodín, je to teda 718-krát 10 hodín, čo je 7 180 hodín. Ak je všetkých profesionálov na Slovensku zatiaľ "len" 118, tak na jedného dostaneme po vydelení 61 hodín ročne. Dobrovoľní záchrancovia THS Vysoké Tatry tento údaj považujú za značne nadsadený.
Pri lyžiarskej záchrane, ktorú Medzinárodné združenie horských záchranných služieb IKAR nepovažuje za záležitosť horskej záchrany, ale za záležitosť prevádzkovateľov lyžiarskych zariadení, HZS vykazuje 867 zásahov. Zasa to prevediem na hodiny. Lyžiarske ošetrenie trvá asi 2 hodiny. Ak je na miesto nehody privolaný vrtuľník, čo je takmer vždy, tak menej. Ale ak 867 krát 2 hodiny je 1 734, tak sa to rovná 15 hodín na každého profesionálneho záchranára. Spočítané a vydelené -- každý záchranár odpracoval vo svojej hlavnej primárnej činnosti priemerne 76 hodín za rok.
Ako sa míňali peniaze
Okrem pravidelného mesačného platu za tieto výkony dostane každý záchranca 65 až 70 tis. ročne vo forme výstroja. Popri tejto úžasnej efektivite sa dokončila prístavba za 4 milióny (v tomto období určite nie bezpodmienečne potrebná) k nadrozmernému domu HZS v Starom Smokovci. Súčasne sa buduje aj nové "riaditeľstvo" HZS v Hornom Smokovci. Počiatočný rozpočet - 25 miliónov, avšak konečná suma býva obyčajne o 30 až 40 % vyššia.
Za státisíce sa nakúpili terénne štvorkolky, hračky, ktoré nemajú v horskej záchrane reálne uplatnenie, iba zvyšujú riziko úrazu. Za 4 milióny bolo upravené terénne vozidlo Landrover na sanitku, ktorá je vhodná skôr na kempovanie v Chorvátsku (upravovala ju firma známa z kauzy "hasičské striekačky"), lebo do vysokohorského terénu je nepoužiteľná. Nejde tu náhodou na Slovensku o taký známy systém "objednávka -- provízia"?
Kam patrí HZS
Nevidím jeden racionálny dôvod, prečo je HZS pod ministerstvom vnútra. Nie je to silová ani reštrikčná zložka. Horská záchrana je nedeliteľnou súčasťou cestovného ruchu, a ako taká by mala patriť pod príslušné oblasti -- regióny, kde aj vykonáva svoju činnosť. Jej primárnou činnosťou by mala byť okrem sporadickej záchrany ľudí najmä prevencia a ochrana prírody. Tak, ako to bolo v minulosti vo Vysokých Tatrách v TANAP-e.
V každej z ôsmich horských oblastí Slovenska je asi 80 dobrovoľných členov Horskej služby. S rovnakým výcvikom ako profesionáli. V ich členských základniach sú dlhoroční horolezci, lekári, lyžiari, znalci prostredia, v ktorom pôsobia. Riadi ich oblastný výbor, metodická a materiálová komisia. Nepotrebujú nákladné "riaditeľstvo" ani rozpočet šplhajúci sa ku stovke miliónov.
Kde potrebujeme profesionálov
Na území, kde nie je terén veľhorského charakteru, nie je potrebná ani profesionálna HZS. Ministerstvo vnútra sa vraj prikláňa k modelu, ktorý sa údajne ujal v alpských krajinách. To je ale zavádzanie. Tam zachraňujú policajti, vojaci, hasiči, ale najmä horskí vodcovia, ktorí nemajú mesačný plat od štátu za to, že sedia v kanceláriách a čakajú na akciu v zlom počasí, lebo za letových podmienok záchranu zabezpečí vrtuľník.
Ale tak ako sú pre nás neporovnateľné ekonomické možnosti týchto alpských krajín, tak je pre záchranu neporovnateľná i obťažnosť, výška a rozloha Álp. Obdivujem preto predvídavosť našich úradníkov, že už teraz počítajú s novým geologickým vrásnením, ktoré v blízkej budúcnosti vyzdvihne pasienky a zalesnené kopce stredného Slovenska do alpských výšok, aby profesionálna HZS takéhoto rozsahu na tomto území bola zachovaná.
Aj vo Vysokých Tatrách vzhľadom na malé rozmery horstva (hlavný hrebeň má 25 km) pri používaní vrtuľníka stačí na technickú záchranu 8 profesionálov.
Po porovnaní výročnej správy HZS za rok 2005 a teraz platných noriem, tak potom asi správa za rok 2006 bude ešte rozsiahlejšia a s väčšími nárokmi na štátne peniaze. Pri systémovej zmene sa dá táto činnosť robiť kvalitnejšie a efektívnejšie - za asi štvrtinu súčasného rozpočtu.
Záver: súčasná profesionálna HZS je ako chorý športovec, ktorému nepomôže ani kvalitný výstroj, ani zmena pravidiel počas súťaže. Chorého športovca treba vyliečiť!
Ladislav Šedivý, bývalý člen Horskej služby, autor pôsobil 36 rokov ako záchranár