Nové preteky v zbrojení

Človek, ktorý sa pozastaví pri miere zvyšovania zbrojných výdajov USA a Ruska, sa pravdepodobne bude cítiť ako za starých čias. Hoci vojenské ohrozenie nevidieť široko-ďaleko, peniaze sa zbrojným firmám do lona len tak sypú.
Rozpočet amerického ministerstva obrany v priebehu posledných piatich rokov vzrástol o vyše 150 miliárd dolárov a má sa ďalej zvyšovať. Ruský vzrástol o 180 miliárd rubľov, čo je v prepočte asi päť miliárd eur. Konflikty na Kaukaze a v Iraku, ba ani boj proti terorizmu na vysvetlenie nestačia.
Človek sa nestačí diviť, ak sa pozrie na to, čo všetko dostane v tomto roku ruská armáda. Popri nových tankoch a bojových lodiach napríklad aj sedem nových balistických medzikontinentálnych rakiet, deväť vojenských družíc, ako aj rakety typu vzduch -- zem s doletom dobrých dvetisíc kilometrov. Len na osvieženie pamäti -- Rusko už i bez toho vlastní asi 2 000 atómových hlavíc a desiatky raketových síl, ktoré sú neustále pripravené na použitie.
Ale aj ázijské štáty zbroja tak, ako by im šlo o holé prežitie. Na tomto kontinente sú najmenej štyri atómové mocnosti: Rusko, Čína, India a Severná Kórea, navyše každá s miliónovou armádou. K tomu sa pridávajú supervyzbrojené armády Pakistanu a Južnej Kórey. Po prvýkrát od čias Stalina uskutočnia Čína a Rusko spoločné vojenské manévre. Peking nakupuje u severného suseda zbrane v miliardovej hodnote.
Čínu mnohí považujú za budúceho súpera Ameriky. Jedinou krajinou, ktorá sa ako-tak výzbrojou môže porovnávať s Američanmi, je však len Rusko. Pozíciu si Rusi poisťujú dozbrojovaním.
Za novým kolom zbrojenia v zásade stojí otázka nového svetového poriadku. Starí i noví aktéri sa pokúšajú o vybudovanie vlastných sfér vplyvu. Po konci starého bipolárneho usporiadania sa svet z mnohých dôvodov stal chaotickejším:
-- industrializácia a rozmach vzdelania katapultovali tucty štátov do vyššej ligy; krajiny ako Čína či India sú novými súpermi veľmocí
-- moderná vojenská technika dnes robí nebezpečnými aj stredné či dokonca malé štáty -- príkladom môže byť Irán či Severná Kórea
-- počet obyvateľov našej planéty dosiahne v týchto mesiacoch apokalyptické číslo 6,66 miliardy
-- rozdeľovanie surovín -- ropy a rudy, ale aj vody a obilia -- nadobúda nové dimenzie
-- takmer všetky moslimské krajiny sú v štádiu veľkých premien, ktoré sú spôsobené vyššou alfabetizáciou, s ňou súvisiacim poklesom pôrodnosti a nasadením modernej techniky -- jedným z dôsledkov je islamský terorizmus.
Bezprostrednejšie ako pre iné štáty, ktoré by azda takisto ašpirovali na vodcovskú funkciu, je aktuálna najmä pre Ameriku otázka, ako zasahovať do týchto procesov. Má Washington súperiť s pevnými alebo meniacimi sa partnermi? Akú rolu hrajú pritom vojenské komponenty?
Ak USA príliš stavajú na vojenskú kartu, dosiahnu pravdepodobne opak toho, o čo sa snažia.
Irak je klasickým príkladom tohto problému. Pribudne ako teraz ďalší kamienok v mozaike Irán? Amerika by sa potom vystavila kritike, že je imperiálnou mocnosťou. Historik Niall Fergusson vo svojej novej knihe tvrdí, že Američania by sa mali definovať ako imperiálna mocnosť, pretože údajne len tak môžu niesť na svojich pleciach globálnu zodpovednosť. Američania už dnes udržiavajú vyše 450 vojenských zariadení v 120 krajinách sveta.
Vo februári sa americký prezident Bush vyberie na cestu po Európe. Navštívi NATO v Bruseli, stretne sa s nemeckým kancelárom Schröderom v Mainzi a s ruským prezidentom Putinom na Slovensku. O odzbrojení však obaja štátnici tentoraz asi hovoriť nebudú. Čas na to ešte nedozrel. (gaf)