Po americkej invázii do Iraku v roku 2003 klesli francúzsko-americké vzťahy pod bod mrazu. Bushova administratíva sa cítila zradená diplomatickou taktikou Francúzska v OSN, zatiaľ čo francúzsky prezident Jacques Chirac mal pocit, že sa potvrdila jeho nedôvera v jedinú superveľmoc i jeho volanie po multipolárnom svete. Aprílové prieskumy verejnej mienky vo Francúzsku ukázali, že podľa troch štvrtín dospelej populácie by sa Francúzsko malo od USA dištancovať.
Navzdory dlhým dejinám vzájomného spojenectva, ktoré siahajú až do čias americkej revolúcie za nezávislosť a zahŕňajú dve svetové vojny, si Francúzsko vždy zachováva voči USA trocha ambivalentný prístup. A preto vojna v Iraku nebola prvým prípadom, keď bezpečnostná politika USA podkopala vo Francúzsku americkú príťažlivosť. Výskumy verejnej mienky ukázali podobné reakcie aj po suezskej kríze v roku 1956, po vojne vo Vietname a po rozmiestnení rakiet stredného doletu v Európe začiatkom osemdesiatych rokov.
Okrem toho sa francúzskymi dejinami už dlho vinie niť kultúrneho antiamerikanizmu. Niektorým konzervatívcom sa nepáčilo surové rovnostárstvo americkej kultúry, zatiaľ čo niektorí ľudia na ľavici videli v americkej viere v slobodu trhu symbol kapitalistického vykorisťovania robotníkov. Po 2. svetovej vojne Francúzsko na nejaký čas zakázalo coca-colu a farmár José Bové sa stal nedávno ľudovým hrdinom, pretože zničil reštauráciu McDonald's. Francúzi však ďalej húfne navštevujú nielen tieto "fastfoody", ale aj kiná, ktoré uvádzajú americké filmy, aj napriek tomu, že je ich dovoz limitovaný.
Táto rozporuplnosť sa síce nezmení, avšak francúzsko-americké vzťahy sa pravdepodobne oteplia bez ohľadu na to, kto sa stane novým francúzskym prezidentom. Čiastočne je to totiž predurčené odchodom Jacqua Chiraca z Elyzejského paláca.
Francúzsko-americké vzťahy sa však začali zlepšovať už skôr, pretože si obidve strany uvedomili, že verejné spory poškodzujú ich záujmy. Odchod niektorých najrazantnejších neokonzervatívcov z Bushovej administratívy v poslednom roku tiež prispel k zlepšeniu situácie a niektorí Američania si vzhľadom na rastúci odpor proti vojne v Iraku začínajú myslieť, že na postoji Francúzov teda možno predsa len niečo bolo. Najproamerickejšie stanoviská má Nicolas Sarkozy, ktorý navštívil Washington a nechal sa vyfotografovať s Bushom. Na verejnom vystúpení vo Washingtone vyhlásil, že antiamerikanizmus je elitárskou kratochvíľou, ktorá však vôbec nie je všeobecným javom vo Francúzsku.
"Faktom je, že Francúzi počúvajú Madonnu, rovnako ako pred tým s láskou počúvali Elvisa a Sinatru," vyhlásil Sarkozy. "A všetci francúzski rodičia snívajú o tom, že raz pošlú svoje dieťa na americkú univerzitu. Podľa Sarkozyho "nenávisť tlače a časti francúzskych elít k USA odráža určitú závisť k vášmu oslnivému úspechu".
Jeden poradca socialistickej kandidátky Ségolene Royalovej v reakcii na to označil Sarkozyho za "amerického neokonzervatívca s francúzskym pasom". Royalová si síce dáva pozor, aby si neznepriatelila svoju socialistickú voličskú základňu, avšak aj ona hovorí o potrebe trhových reforiem vo francúzskej ekonomike a v otázke Iránu a Turecka zaujala stanoviská, ktoré majú k americkému pohľadu na vec bližšie než tá Sarkozyho.
Kandidáti sa líšia aj v ďalších veciach. Sarkozy a Royalová apelujú na nacionalizmus. Sarkozy sa pochválil, že keď pôsobil ako minister vnútra, vyhostil z krajiny desaťtisíc ilegálnych prisťahovalcov a v roku 2005 označil moslimských výtržníkov na predmestiach za "čvargu". Vedomý si ultranacionalistickej hrozby zo strany Jeana-Marie Le Pena, ktorý sa v prezidentských voľbách v roku 2002 umiestnil ako druhý, vyhlásil Sarkozy, že chce "hovoriť s tými, ktorí sa presunuli ku krajnej pravici, pretože títo ľudia trpia". Royalová síce Sarkozyho kritizuje, avšak aj ona brnká na nacionalistickú strunu, keď volá po "opätovnom vytrhnutí národných symbolov" z rúk pravice. Človek by však nemal týmto rozdielom prikladať príliš veľký význam.
Obidvom je blízka Chiracova nechuť k vojne v Iraku, dotačný protekcionizmus francúzskemu poľnohospodárstvu, presadzovanie vedúcej úlohu Francúzska v Európe. Navzdory odmietnutiu ústavy pre EÚ francúzskymi voličmi v roku 2005 (čo bolo čiastočne protestom proti Chiracovi) uznávajú, že EÚ bola a je dôležitým nástrojom, ako posilniť moc Francúzska vo svetových otázkach. Nie je pravdepodobné, že by sa Sarkozy či Roaylová stali americkým pudlom.
Francúzska politika takto jednoducho nefunguje. Najvyšší francúzski predstavitelia často radi prezentujú, ako odolávajú americkému tlaku, aby následne uzavreli kompromis a spolupracujú spôsobom, ktorý vyhovuje francúzskym a americkým záujmom. Trenice s USA sú preto nevyhnutné, avšak v dlhodobom výhľade obvykle dôjde k plodnej spolupráci. Navzdory napätiu v posledných niekoľkých rokoch spolupracovali Európa so Spojenými štátmi v Kosove, Afganistane, Libanone, Iráne aj v potláčaní Al-Kajdy. Ak už bude konečný výsledok francúzskych volieb akýkoľvek, francúzsko-americké vzťahy si pravdepodobne zachovajú nemenný kurz a je celkom možné, že sa po prezidentských voľbách v USA v roku 2008 ešte zlepšia.
Copyright: Project Syndicate, 2007., www.project-syndicate.org
Joseph S. Nye, profesor Harvardovej univerzity, USA