Komentár HN: Prečo sa boja, keď sú spravodliví

Spory o 34 percent akcií ropného prepravcu Transpetrol narástli do gigantických rozmerov a aj po desiatich rokoch traumatizujú slovenské hospodárstvo. Príbeh firmy, ktorá (pravdepodobne podvodom) za 43-miliónovú pohľadávku prišla k akciám s reálnou trhovou hodnotou dve až tri miliardy korún, pripomína americký sen.
Problém ako valiaca sa snehová guľa prerástol do situácie, keď štát stráca akúkoľvek istotu kontroly nad významným Transpetrolom. Na jednom fronte bojuje, aby získal späť svojich 49 percent a opciu na dve percentá predané krachujúcemu Jukosu (kde úspech vôbec nie je zaručený). Na strane druhej sa snaží, aby legitímne vlastnil ďalších 34 percent, o ktoré sa súdi s niekoľkými firmami z východného Slovenska. V tom druhom prípade si za to môže viac-menej sám.
Fatálnou chybou v rokoch 1995 až 1998 bola pasivita ministerstva financií. Za Sergeja Kozlíka a Miroslava Maxona sa najskôr situácia nepovažovala za dôležitú. A na konci tohto obdobia tesne pred voľbami už nebola politickou témou. Naopak, čím menej sa ňou štát zaoberal, tým lepšie pre vtedajšie preferencie. Ak by však bolo ministerstvo vtedy dlh buď vyrovnalo, alebo aktívne riešilo, nemuseli sme sa dnes obávať, že firmy s otáznou reputáciou de facto prevezmú spoločnosť, ktorá zodpovedá za dovoz a prepravu ropy na a cez územie Slovenska. S takýmto balíkom akcií by si už legitímny vlastník mohol vyberať, komu a za koľko ho prípadne predá.
Spor sa dnes vracia do historickej polohy. Alfou a omegou problému bola exekúcia 34-percentného balíka akcií Transpetrolu. Nikto však vtedy neskúmal, či to bolo možné. Právni zástupcovia štátu dnes napriek tomu, že bolo rozhodnutie súdu o exekúcii právoplatné, tento postup spochybňujú. Tvrdia, že nebolo možné privatizovať, ani exekvovať majetok firmy zaradenej medzi strategické podniky, ktoré chránil vtedy účinný zákon.
Exekútorke, ako aj objednávateľovi bolo už vtedy jasné, že mimoriadne bonitné akcie v budúcnosti narastú na cene. Hoci bolo tri roky pred predajom ruskému Jukosu, na predvídanie tohto scenára netreba krištáľovú guľu.
Exekútorka, voči ktorej postupujú orgány činné v trestnom konaní, sa spolu s kľúčovou postavou žalujúcich strán - Ignácom Ilčišinom - doslova zašíva. Celkom bez emócii tu vzniká otázka, prečo. Ak by si stála za svojimi rozhodnutiami v dobrej viere, že boli zrealizované v súlade so zákonom - bol by problém reagovať na mediálne "útoky" právnika ministerstva hospodárstva?