Netrpíme sami

Pred desiatimi rokmi sa o slovenský jazyk v parlamente bojovalo s urputnosťou, akoby sme boli pod Apponyiho zákonmi v minulom a predminulom storočí. Boli vymenovaní jazykoví inšpektori a hovorilo sa i o trestoch za prehrešky. Celé to vyznievalo komicky. Napokon, čas ukázal, že i to bolo na niečo skutočne dobré -- všetky opisy výrobkov a návody na použitie musia byť v slovenčine. Ostatné šlo do stratena, úradnícka reč víťazí, nárečia, slang a ba i argot sú v televízii a rozhlase bežnou vecou. Všetci si akosi zvykajú. I Ľubomír Feldek sa vývoju prispôsobil -- v textoch pre bratislavských hercov sa vyhýba "ľ" -- že to v ich reči znie neprirodzene. Bohemizmy sú na ústupe, ale nastupujú anglikanizmy, presnejšie amerikanizmy. Na prevzaté, ale občas skutočne nepreložiteľné slová sme si už zvykli, teraz si musíme privyknúť na väzby, ktoré sa potichu prostredníctvom televízie, rozhlasu a tlače vkrádajú do nášho jazyka a podvedomia. A potom sú tu módne slová: všetko je "aktuálne" -- aktuálne počasie, aktuálna ligová tabuľka. Tiež je časté "v prípade", namiesto "ak", "vtedy, keď" a pod. Ďalšie zbytočné, ale frekventované slová, ktoré nemajú žiaden zmysel: "následný," "v súčasnosti", "uvedený". Následnosť predsa vyjadruje samotné poradie javov, súčasnosť prítomný čas. A "uvedený" je nezmyselné, byrokratické slovo.
Pri ťažkaní si na jazyk nie sme sami. Česká televízia má dokonca pravidelnú reláciu o češtine, jej dejinách, morfológii, lexike, ale najmä o jej krivení. Neduhy sú úplne rovnaké ako u nás. Ale potešilo, že spevák, jeden čas i námestník ministra kultúry, Michal Prokop, sa v relácii medziiným posťažoval -- na slovakizmy v češtine. A že vraj nám Česi prestávajú rozumieť.