Po celé stáročia až do dnešných čias Európa výrazne ovplyvňuje kultúrnu identitu Ruska. Rusko pre ňu bolo vždy štítom i hrozbou, chránilo Európu pred Mongolmi, Turkami, porazilo so spojencami nacizmus, bolo a je nesmiernou zásobárňou energie. No z ochrancu sa občas stal aj agresívny útočník, ktorý získaval cudzie územia. Navyše, sledujúc tradičné európske smerovanie, Rusko nebolo nikdy úplne európske a ani by takéto nebolo schopné byť.
Za posledných niekoľko rokov sa vzťahy medzi Ruskom a Európou stali ešte nejasnejšími, mätúcimi. Skôr vybudovaná "posteurópska civilizácia" založená na individualizme, odmietaní násilia a čiastočne aj suverenity, prekonala kliatbu hnevu a nepriateľstva, vybudovala spoločnosť, kde všetci jej členovia môžu pokojne spolu existovať. Avšak vytvorením európskej dvadsaťsedmičky starý kontinent, zdá sa, nevie zaujať postoj k Rusku.
Tradičné protiruské sily
Potom, čo sa Rusi vyrovnali s komunistickou minulosťou, ponáhľajú sa do Európy, len aby zistili, že tam Rusko nie je veľmi vítané. Čo je ešte dôležitejšie, Európa zmenila svoj postoj, líši sa od toho, po akom sme túžili, výsledkom čoho Rusko stratilo svoje staré smerovanie. Toto vzájomné odcudzovanie sa je viditeľné najmä v posledných rokoch. Vzájomná úzka komunikácia zo začiatku 90. rokov odhalila jasné rezervy. Situácia sa ešte zhoršila po rozšírení EÚ, čím sa nielen skonsolidovali tradičné protiruské sily, no vznikol dojem, že sa Moskva vo svojej domácej a do určitej miery aj zahraničnej politike vydala na cestu neeurópskej a dokonca protieurópskej politiky.
Dospeli sme k záveru, že nerozhodná Európa je "slaboch". Nasledujúc najhoršiu politickú tradíciu Ruska, poníženie posledného desaťročia, začali sme s Európou komunikovať s určitou dávkou arogancie, miestami opovrhnutím. Za posledných niekoľko mesiacov, po škandále s Poľskom a európskej kritike rozhodnutia Ruska o stanovení vyšších cien zemného plynu dovážaného do Bieloruska, sme dospeli k názoru, že Rusko nebude nikto za jeho konanie kritizovať. Európsky morálny a politický vplyv oslabol.
Intenzívny tlak
Obojstranný dialóg sa obmedzil na nemilosrdné vyjednávanie o cene energie. Tlak je čím ďalej tým intenzívnejší. Európa žiada Rusko, aby sa vzdalo monopolu na ropovod a plynovod, hoci Nórsko, de facto člen EÚ, má doposiaľ podobné transportné monopoly. Hoci Európa trvá na tom, aby Rusko umožnilo prístup zahraničných spoločností k nerastným zdrojom. Väčšina krajín vo svete by tak nikdy neurobila...
Nie je mi jasné, či je to dobré alebo zlé, ale zdá sa, že si Európa vybrala Rusko ako najslabší článok dodávateľa ropy a zemného plynu. Irán a Saudská Arábia by takéto snahy úplne ignorovali. Je možné vyvíjať tlak na Uzbekov, Turkménov alebo Kazachov, ale väčšia časť ich nerastného bohatstva sa aj tak transportuje cez Rusko.
Moskva sa cíti byť silná a nemieni sa vzdať. Nezľakla sa hrozieb, že ropovod a plynovod postavia mimo jeho územia. Naopak, opätovne zosilnilo svoje úsilie postaviť ropovod na východe, v snahe posilniť si miesto na trhu. Nová dohoda Ruska a EÚ, ktorá by mala nahradiť starú zmluvu o partnerstve a spolupráci z roku 1994, je iba ďalším neúspešným byrokratickým krokom.
Posun vpravo
Zdá sa, že sme sa dostali do slepej uličky. Čo máme v takejto situácii robiť? Zvláštny prísľub účastníkov summitu Rusko - EÚ v Lahti o voľnom bezplatnom prelete európskych lietadiel cez Sibír od roku 2007, viedol len k ďalším požiadavkám smerom k Rusku.
Rusko sa môže dostať z tejto slepej uličky za pár rokov iba vtedy, ak sa vzdá svojho zjavne neúčinného politického a ekonomického modelu posledných dvoch rokov a Európa začne konať spoločne a prijme do budúcnosti jasnú stratégiu.
Nové členské štáty EÚ sa adaptujú, nebudú už pre Európu záťažou a nebudú nahrávať tak svojim rivalom. Nová generácia vodcov sa nebude zaujímať o starý, hoci modernizovaný socialistický model európskeho vývoja, k čomu môžu prispieť najmä novoprijaté krajiny.
Dúfajme, že Európa omladne a posunie sa viac doprava. Chcel by som veriť, že podobné zmeny nastanú aj v Rusku. Došlo by k zmieru, ale nie na princípe diktátu silnejšieho slabšiemu, pretože Rusko nemožno nútiť do roly "študenta".
Európa zadefinuje svoj budúci rozmer. Najkvalitnejšie európske mozgy teraz pracujú na vyhlásení o strategickej vízii budúcnosti, ako priviesť Európu k riešeniam kritických otázok.
Strategická aliancia
So všetkou úctou k týmto ľuďom sa obávam vytvorenia čohosi nejasného, málo zrozumiteľného. Európa, domnievam sa, by sa mala prihlásiť ku kurzu smerujúcemu k pôvodnej politickej aliancii a vytvoriť "kvázi federatívny štát", no takýto model odmieta. Ďalšou možnosťou je krok späť, akceptovať fakt, že bolo chybou politicky zjednocovať Európu a EÚ by mala opustiť spoločnú zahraničnú a obrannú politiku. Nie je to však ľahké. Existuje ešte jedna možnosť - vytvoriť strategickú "super alianciu" s Ruskom, s jeho územiami a nerastným bohatstvom. Európa však na tento krok nie je pripravená.
Namiesto dohadovania sa o nepodstatných veciach, pomalými krokmi pracujme spočiatku na zjednotení na kultúrnej úrovni, od malých projektov smerujme k veľkým cieľom. Ak civilizačne nezlyháme, môžeme tento cieľ dosiahnuť, v opačnom prípade nás zmietne bahno izolácie. O niekoľko rokov Európania v porovnaní s ďalšími svetovými centrami zoslabnú, no vždy existuje návrat k možnosti spojenia s Ruskom. Historické zmierenie Ruska a Európy bude pre všetkých Európanov - od Atlantiku až po Pacifik - úspechom prinášajúcim prospech všetkým.
Sergej Karaganov, dekan Fakulty svetového hospodárstva a politiky, Vyššia škola ekonómie, Moskva