Verejnosť si na tento stav už pomaly zvykla: neprejde takmer jediný deň, aby médiá neinformovali o ďalšom pokuse utečencov z Afriky dostať sa do Európy. V nádeji na lepší život títo ľudia riskujú všetko - a ak majú šťastie, pristanú na talianskom ostrove Lampdedusa alebo na španielskych Kanárskych ostrovoch. Politici hľadajú cesty, ako neslabnúci prúd prisťahovalcov zastaviť. A ekonómovia ich úsilie hatia - bez prisťahovalcov by sa už cieľové krajiny jednoducho nezaobišli.
Platí to aj o Španielsku. Za posledných desať rokov oficiálne prijala 3,3 milióna migrantov. Prišli z Latinskej Ameriky, zo západnej Afriky a z východnej Európy. Usídlili sa väčšinou v Madride a v Katalánsku. Dve tretiny z nich legálne pracujú, zvyšok pracuje načierno a nemá ani povolenie na pobyt. A to napriek tomu, že madridská vláda nedávno legalizovala pobyt 700-tisíc ilegálnych prisťahovalcov, ktorí doložili, že pracujú. Za posledných desať rokov dosahoval priemerný prírastok HDP 2,6 percenta. Bez nich by táto hodnota klesla na 0,64 percenta. Tak znie výsledok štúdie, ktorú vypracovala španielska sporiteľňa Caixa Catalunya.
Španielski podnikatelia vzali prílev lacných pracovných síl s vďakou na vedomie a ušetrili na investíciách do výchovy a moderných strojov. Tento model sa však krajine vypomstil na nízkej produktivite práce a strate konkurovať na medzinárodnom trhu.
Pre prisťahovalcov je lákavou krajinou aj Taliansko. V počte prisťahovalcov v posledných 15 rokoch sa Taliansko zaradilo na tretie miesto v EÚ, tvrdí Luca Visconti z milánskej univerzity. Ročne ich príde okolo dvestotisíc. Význam týchto ľudí pre chod ekonomiky si uvedomovala aj vláda Silvia Berlusconiho, keď takisto imigrantom s pracovným miestom pobyt legalizovala. Ako bude postupovať premiér Romano Prodi, zatiaľ nie je jasné. Objavili sa už však úvahy, aby deti narodené na území krajiny dostávali talianske občianstvo automaticky.
Špecifickým talianskym problémom podľa Viscontiho je, že na rozdiel trebárs od Nemecka či USA krajina ešte nemá ucelený systém na zvládanie prílevu imigrantov. Na druhej strane pomerne priaznivá sa javí vzdelanostná úroveň prichádzajúcich cudzincov - vysokú školu má až 12 percent z nich, kým priemer medzi Talianmi neprekračuje osem percent. Vláda uvádza, že v Taliansku žije 2,8 milióna prisťahovalcov, t. j. asi päť percent obyvateľstva. Takmer polovica prisťahovalcov prišla z východnej Európy, 25 percent z Afriky, 17 percent z Ázie a 11,5 percenta z Ameriky.
O tom, do akej miery znamenajú prisťahovalci prínos pre francúzsku ekonomiku, sa v Paríži vedú spory. Podľa pracovníka centrály OECD Jeana-Chrostopha Drumonta je "vcelku neutrálny". Vo veľkej väčšine ide pritom o ľudí z Afriky a Ázie, ktorí sú elektrikármi, kuchármi, zdravotnými sestrami. Ale práve takejto práci sa Francúzi radi vyhnú, takže ponuka zodpovedá dopytu. Medzi štátnymi zamestnancami sú ľudia s tmavou farbou pleti zriedkavosťou a v parlamente taký nie je nikto.
Na rozdiel od prisťahovaleckých vĺn z minulosti - napríklad v prípade Arménov a Portugalcov - je teraz integrácia ľudí islamského vierovyznania pre Francúzsko skutočným problémom. Vláda hľadá riešenia, ale ich efekt je zatiaľ v nedohľadne. V budúcnosti sa už francúzskym občanom automaticky nestane ani ten, kto v tejto krajine nepretržite žil desať rokov. Okrem toho by sa povoľovanie pobytu malo riadiť hlavne ekonomickým kritériom, čo sa zase nepáči bývalým africkým kolóniám. Momentálny podiel prisťahovalcov na celkovom počte francúzskeho obyvateľstva je 7,5 percenta. Dve tretiny pritom tvoria Afričania z bývalých kolónií.
StoryEditor