Tristotisíc -- to je počet ľudí z nových členských krajín Európskej únie, ktorí prišli do Británie od mája minulého roku. Toto číslo zaznamenáva iba registrovaných na ministerstve vnútra, teda tých, čo majú legálnu prácu na plný úväzok. K tomuto číslu treba pripočítať všetkých stále pracujúcich načierno, na znížené úväzky, študentov, ale aj deti a manželky. Potom sa ľahko vyšplhá minimálne na dvojnásobok. Pracovný trh otvorili hneď po vstupe iba ďalšie dve krajiny, do Írska prišlo osemdesiatticíc ľudí, do Švédska iba dvadsať. Aj zdroje východnej Európy zásobovať pracovný trh vyspelejších krajín skromnými a kvalifikovanými pracovníkmi sa časom možno vyčerpajú, takže okamžité otvorenie pracovného trhu bolo prezieravé.
Okrem pracovného trhu si krajiny môžu zdrojmi z Východu riešiť aj imigračnú politiku. Prichádzajúci ľudia nezaťažujú sociálny systém ani nevyvolávajú konflikty vrátane náboženských či rasových -- sú bieli, kresťania alebo neveriaci, kultúrne sa líšia iba v detailoch. Zatiaľ čo v povojnových rokoch na Západ prúdili prisťahovalci s africkými či ázijskými koreňmi, dnes západná Európa siaha po ľuďoch z vlastného kontinentu. Jej súčasný stav plný rasovej a kultúrnej rôznosti by možno nebol taký viditeľný bez studenej vojny, ktorá poriadne zamiešala rasovým zložením starého kontinentu. Biela invázia asi neprinesie toľko komplikácií ako predchádzajúce vlny imigrantov, kde sa problémy objavujú ešte aj v druhej či tretej generácii. Jedinou výraznejšou "kultúrou", ktorú si Východoeurópania prinášajú, je totiž túžba po peniazoch. A tú Západ vedel vždy dobre uspokojiť...
StoryEditor