Voľnosť pohybu lietadiel USA a EÚ nad Atlantikom je zviazaná dohodami, z ktorých niektoré majú vyše 60 rokov. Úsilie o ich rozviazanie trvá už tri desaťročia. Pre Washington je jednoduchšie debatovať o úpravách pravidiel hry s jedným partnerom ako so skupinou krajín, ktoré navyše bývajú rozhašterené. Ich rozporné priority v minulosti nedokázali zladiť ani technokrati v Bruseli a dialóg s USA vinou Európanov dlho viazol.
Medzinárodná civilná letecká doprava bývala tradične predmetom politických, a nie iba technicko-obchodných rozhodovaní, pretože sa týka bezpečnosti štátu a občanov. Terajšia sústava pravidiel pre transatlantické lety odráža stav sveta v čase zrodu Chicagskej konvencie v decembri 1944. Ani o rok neskôr, po skončení 2. svetovej vojny, sa medzinárodné pomery neuvoľňovali, pretože nastupovala studená vojna.
Spojené štáty a jednotlivé európske krajiny (zo začiatku hlavne západoeurópske) preto zakomponovali do systému transatlantickej civilnej leteckej dopravy kontrolné mechanizmy a obmedzenia. Niektoré postupne zmierňovali, iné ponechávali.
Medzi bezpečnostné hľadiská, na ktorých Američanom mimoriadne záležalo, patrila americká dominancia nad domácim nebom. Obmedzené bolo aj celkové množstvo transoceánskych letov a počet letísk s príslušnou licenciou. Tuhý koreň majú privilégiá, ktoré prinášajú jednotlivým štátom, leteckým spoločnostiam a letiskám finančné výhody oligopolu.
Za najkrikľavejšiu relikviu oligopolu sa často označuje obmedzenie štartovacích práv na najrušnejšom letisku Európy - na londýnskom Heathrow. Podľa doteraz platnej dohody smú odtiaľ vypravovať lety do USA len štyri spoločnosti: British Airways, Virgin Atlantic Airways, United Airlines a American Airlines. Trasa medzi New Yorkom a Londýnom patrí v transatlantických letoch k najvyťaženejším - je to takmer 40 percent letov medzi Európou a USA. A z takmer polovice letov medzi Heathrow a destináciami v USA profituje spoločnosť British Airlines. Preto sa tak nehrnula do zrieknutia sa týchto výhod v prospech konkurencie.
Napriek benefitom oligopolu pre niektorých bolo nad slnko jasnejšie, že po páde železnej opony, rozšírení EÚ a expanzii transatlantickej prepravy sa existujúce obmedzenia dlho neudržia. Hoci sa niektoré bezpečnostné ohľady javili na prahu 21. storočia ako anachronické, 11. september 2001 prinútil Washington ponechať niektoré z nich v platnosti.
Tieto súvislosti si treba uvedomiť pri hodnotení obsahu novej predbežnej dohody medzi USA a EÚ o civilnej leteckej doprave - Otvorené nebo. Do platnosti má vstúpiť na jar 2008 a transatlantická letecká doprava začne konečne dobiehať deregulačné trendy v iných odvetviach ekonomiky.
Nová dohoda nahradí doterajšie bilaterálne a jej hlavným prínosom bude poskytnutie príležitosti všetkým leteckým spoločnostiam v EÚ a v USA prevádzkovať lety medzi ktorýmikoľvek letiskami v USA a v EÚ. Navyše, odtiaľ budú smieť pokračovať v letoch do destinácií v tretích krajinách.
To znie povzbudzujúco a prinesie rozšírenie rozsahu transatlantických letov. Zvýšená konkurencia stlačí ceny leteniek a masy cestujúcich navyše stúpnu po zrušení vízovej povinnosti občanov nových členských štátov EÚ.
Európanov však škrie, že dohoda obsahuje asymetrické prvky signalizujúce zvýhodňovanie USA. Kým napríklad americké aerolínie budú smieť prevádzkovať vnútroeurópske lety, európskym spoločnostiam sa to v USA nepovolí.
Ani jedna strana nebola ochotná umožniť investorom tej druhej získať vo svojich leteckých spoločnostiach viac ako 25 percent hlasovacích práv. Dá sa to odôvodňovať záujmami národnej bezpečnosti, ale možno to označiť i za prejav tzv. ekonomického nacionalizmu. Ten by mal vo vzťahoch medzi transatlantickými partnermi patriť na smetisko dejín, ale očividne sa tam ešte nechystá.
Adrian Peter Pressburg