Húževnatosť, s akou predseda NR SR Pavol Hrušovský odmieta priznať návrhu Európskej ústavnej zmluvy právo na život, stojí za zamyslenie. Iste, ako šéf KDH iba reprezentuje dávnejšie známy euroskepticizmus svojho hnutia, ktoré v hlbšej integrácii (spoločná euroústava je jej prejavom) vidí okrem hrozby radikálnejšieho liberalizmu aj ohrozenie našich národných záujmov. Keď však z pozície najvyššieho predstaviteľa parlamentu označí dokument vypracovaný (z poverenia lídrov členských štátov EÚ) Európskym konventom za mŕtvy, ide o mimoriadne háklivú vec. Po stretnutí s nemeckým prezidentom Horstom Köhlerom dokonca európskym vodcom nepriamo poradil, aby sa euroústavou už ďalej nezaoberali a zbytočne nevytvárali prostredie nádeje, že bude schválená. Samozrejme, súčasná kríza identity EÚ, posilnená francúzskym a holandským odmietnutím návrhu ústavy, určite nenahráva integračným optimistom a logicky vedie k úvahám o ďalšej budúcnosti národov obývajúcich starý kontinent. Ale to predsa nie je nič mimoriadne. V projekte chápanom i plánovanom ako dlhodobý a zložitý proces, sú nezhody, problémy či prekážky skôr výzvou na zvyšovanie úsilia ako dôvodom na pochovávanie vznešenej integračnej myšlienky.
Európska ústava je prirodzenou súčasťou vízie európskeho zjednotenia a politickej štruktúry sveta, smerujúceho od konfrontácie ku kooperácii. Nejde o planý ideál, nad ktorým je hodné lámať palicu, ale o projekt, usilujúci sa o lepšie rozdelenie a definovanie právomoci únie a jej členov. Navrhuje opatrenia posilňujúce demokraciu, transparentnosť a efektívnosť EÚ, zjednodušuje jej rozhodovacie procesy, rozširuje príspevok národných parlamentov k legitímnosti zjednotenej Európy.
Bez jasných pravidiel spolunažívania integrovaných štátov a národov zostáva európsky projekt iba chimérou, prípadne úplne voľným zväzkom spoločenstva celkom suverénnych štátov. Môžu spolupracovať tak ako v minulosti, bez záväzkov a regulácií, v spoločnom hospodárskom priestore charakterizovanom protichodnými národnými záujmami. Úloha Európskej komisie by sa zredukovala na akýsi konzultačný orgán a Európsky parlament konfrontovaný s národnou legislatívou by zanikol. Pokus o politické zjednotenie na báze solidarity, v počiatkoch vnímaný ako hrádza proti militantnému nacionalizmu, by história zaznamenala ako jeden pomýlený či príliš idealistický projekt európskeho superštátu, ktorý zákonite stroskotal. Ibaže, práve ono programové a cieľavedomé vytváranie "prostredia nádeje" bolo a je tým motivujúcim prvkom, ktorý reflektuje integračné odhodlanie EÚ, od jej vzniku. Hrušovským navrhované hľadanie novej cesty usporiadania zmluvného a právneho rámca únie je v podstate iba manévrom smerujúcim od konštruktívnej diskusie k jalovým rečiam. Spoločenstvo celkom suverénnych štátov, riadiacich sa pragmatickými princípmi ekonomickej kooperácie, môže byť alternatívou k EÚ, ale so všetkým, čo k tomu patrí: prevahou silných nad slabými, veľkých nad malými, starých nad novými...
StoryEditor