Pakt stability: skúška ohňom ešte len príde

Niekdajší nemecký minister financií Theo Waigel zvykol sucho konštatovať: "Tri percentá sú tri percentá." To však je už dávno. Od dôb, čo členské štáty EÚ reformovali tzv. pakt stability, môže povolený trojpercentný štátny deficit dosahovať aj 3,35 percenta, ba niekedy aj 3,5 percenta -- a to bez toho, aby Brusel zasiahol. Pre Nemcov, ktorí sa podstatne pričinili o prísne rozpočtové pravidlá, predstavuje rozriedený pakt priam šťastie z neba. Umožňuje totiž, aby Nemecko ako hospodársky najmocnejšia krajina únie už po piaty raz za sebou beztrestne porušilo maastrichtské kritériá.
Komisár pre hospodárske a menové otázky Joaquín Almunia síce podľa očakávania naznačil správne konanie proti Berlínu, ale nový nemecký minister financií Peer Steinbrück sa ničoho nemusí báť. Keď totiž spolková vláda v júni predloží rozpočtový plán na rok 2007, komisia konanie s veľkou pravdepodobnosťou zase zastaví, pretože Steinbrück sľubuje návrat k rozpočtovej disciplíne, čo by EÚ zase upokojilo.
Almunia teoreticky mohol nemeckú vládu prinútiť, aby vyššiemu ako trojpercentnému zadlženiu zabránila už tohto roku. V rámci nových, flexibilnejších pravidiel paktu sa pri ozdravení rozpočtu toleruje niečo ako minimálny štandard, v rámci ktorého je prípustný tzv. štrukturálny deficit 0,5 percenta. Pretože nové nemecké zadlženie v terajšom rozpočtovom roku bude s 3,3 percenta neočakávane priaznivejšie ako sa predpokladalo, nebolo by veľkým problémom dodržiavať fiškálne pravidlá EÚ už v blízkom čase. Neobstojí argument, že podobné opatrenie zabrzdí konjunktúru -- veď ide o dodatočné úspory len okolo 7,5 mld. eur. To nie je suma, ktorá zadusila rastové impulzy. Iné členské štáty, ako napríklad Holandsko, dokázali rozpočet ozdraviť aj v horších podmienkach za jeden-jediný rok.
Berlínska vláda veľkej koalície dostala pred niekoľkými dňami z Bruselu nevyplnený šek. V mene rozvojových rastových programov postačí, ak Berlín v roku 2007 zníži deficit o jedno percento. Pravda, nemeckú štátnu kasu nenaplnia ani rozpočtové škrty, ba ani oduševnené výzvy na štrukturálne reformy -- pôjde predovšetkým o príjmy z najväčšieho zvýšenia daní, aké kedy zažila táto krajina. Ale aj to je v poriadku, pakt stability zaujíma -- a to je jeho ekonomická slabina -- len zníženie pasívneho salda, nie už to, ako k nemu dôjde. Vo svetle toho Almuniove pochvalné slova na adresu novej nemeckej vlády nie sú namieste. V skutočnosti je pravdou skôr to, že pri takom mohutnom zvýšení daní by rozpočet hravo ozdravil aj Steinbrückov predchodca Hans Eichel.
Pozitívne treba hodnotiť to, že Steinbrück a Merkelová -- na rozdiel od dvojice Eichel a Schröder -- sú pripravení skloniť sa pred želaniami z Bruselu. V roku 2003 nemecká vláda zablokovala sprísnenie priestupkového konania s rozpočtovými hriešnikmi a dodatočne tak otriasla samotnými základmi paktu. Nová vláda si priznáva zodpovednosť, ktorú má Nemecko voči Európskej únii.
A pre komisiu má dohoda s Nemeckom cenu zlata. Brusel totiž verí, že príklad bude nasledovať väčšina z terajších trinástich hriešnikov. Skutočné rozpočtové problémy komisia očakáva len v prípade Poľska a Maďarska.
Zdá sa, že Európska únia môže v súčasnosti žiť aj s paktom stability "light". Bolo by pekné, keby sa varovanie pred zničujúcimi následkami laxných kritérií ukázalo ako prehnané -- lenže naozajstnou skúškou ohňom pakt stability ešte neprešiel. Tá príde, až keď sa ukáže, ako členské štáty zareagujú na prípadný koniec konjunktúry. Steinbrück iste nie je jediným ministrom financií, ktorý verí v hojivý účinok anticyklických programových výdavkov financovaných z úveru -- čiže na dlh. (gaf)