V tom čase sa americký prezident Truman nachádzal na palube krížnika Augusta. Na zadnej palube počúval hudbu a potom sa išiel s posádkou naraňajkovať, keď mu pomocník priniesol depešu o splnení jeho rozkazu.
"Chlapci, pritisli sme im na hlavu dlaždicu so silou dvadsaťtisíc ton téenté!" zvolal Truman. Aspoň tak to uvádza vo svojich Pamätiach. Tým rozkazom bolo zvrhnúť na Hirošimu jadrovú bombu. Príkaz splnila 6. augusta 1945 o 8.13 hod. posádka lietadla Enola Gay, ktorá bola týmto činom poznamenaná na celý život. O tri dni neskôr iná, rovnako veľká atómová bomba, zasiahla Nagasaki. Dodnes sa vedci dohadujú, či obetí na životoch bolo tristotisíc, menej alebo viac, ale dve japonské mestá boli zrovnané so zemou. Otázkou je, koľko iných ľudských životov sa ušetrilo, keby vojna pokračovala ďalej. Takto bola japonská kapitulácia podpísaná 2. septembra 1945.
Člen poradného výboru pre atómovú energiu v britskej vláde M. S. Blackett vo svojom diele Vojenské a politické dôsledky atómovej energie k tomu poznamenal: "... zvrhnutie atómových bômb nebolo ani tak posledným vojenským činom druhej svetovej vojny ako prvým činom studenej diplomatickej vojny s Ruskom, ktorá práve prebieha".
Pandorinu skrinku otvoril Hitler, keď nemeckým vedcom prikázal skonštruovať zbraň, ktorou by mohol ovládnuť svet. Geniálny fyzik Einstein, ktorý pred nacizmom utiekol do USA, ako prvý upozornil Roosevelta na toto nebezpečenstvo a dal podnet na americký a britský jadrový výskum. Koncom vojny to však bol práve on, kto prezidenta Trumana varoval, aby bombu už nepoužil.
Nastalo jadrové šialenstvo: jadrovú bombu skonštruovali Sovieti (1949), Briti (1952), Francúzi (1960), Číňania (1964) a pozadu nezostali Indovia, Pakistanci, Izraelčania... Súbežne s tým sa začali preteky vo výrobe nosičov týchto zbraní -- rakiet. A aj jadrové vydieranie -- pri vojnách v Kórei, vo Vietname, kubánskej kríze. Svet dospel v okamihu, keď sa mohol mnohonásobne zničiť. Ale aký vlastne význam by malo zničiť sa raz či desaťkrát?
Tak sa začali rokovania najskôr o obmedzení (1963) až úplnom zákaze jadrových skúšok (1996) a rokovania o zmluve zakazujúcej šírenie jadrových zbraní (1968). Nakoniec sa dospelo k najzložitejším rokovaniam o postupnom obmedzení jadrových zbraní. Predznamenala ich Dohoda o opatreniach zmenšujúcich nebezpečenstvo vzniku jadrovej vojny (1971). To sa však už na rôznych úrovniach začalo rokovať o tom, že by sa jednak mal stanoviť strop pre strategické jadrové zbrane -- nosiče a ich hlavice. A po druhé, obmedziť systémy protiraketovej obrany. Problémom týchto rokovaní bola najmä politická odvaha z jednej i druhej strany sadnúť si vôbec za rokovací stôl a odkryť karty v tejto najcitlivejšej oblasti. Bolo to možné iba vtedy, keď bol v USA na čele konzervatívny, republikánsky prezident (Nixon, Reagan) a na sovietskej strane silný komunistický vodca, ktorý si mohol podrobiť najmä generalitu: Brežnev a Gorbačov. Už z toho je zrejmé, že rokovania mali rôzne fázy. Spočiatku sa nazývali SALT (I a II), potom START (I až III).
Rokovania komplikovali tí americkí prezidenti, ktorí prišli s predstavou, že je predsa len možné vytvoriť účinný protiraketový systém. Práve kvôli tomu stroskotala možnosť dohody o úplnej likvidácii jadrových zbraní stredného a krátkeho doletu ešte predtým, než boli rozmiestnené v Európe. Reagan a Gorbačov k nej dospeli až v roku 1987. Zložitou sa stala otázka sovietskych jadrových zbraní po rozpade ZSSR. Pomohlo rozhodnutie bieloruskej, ukrajinskej a kazašskej vlády ich na svojom území zlikvidovať. Momentálne sme v štádiu, keď bola ratifikovaná dohoda START II, ktorá má znížiť počet jadrových hlavíc na 3 000 -- 3 500 a začína sa START III, ktorá by tento počet mala znížiť o ďalšiu tisícku. Úprimne povedané: spoľahlivo nám do zeme zatlačí hlavu čo i len jedna dlaždica, totiž hlavica... A kto všetko ich dnes už má?
Autor je komentátor českých Hospodářských novín a týždenníka Ekonom.
-----
Úprimne povedané: spoľahlivo nám do zeme zatlačí hlavu čo i len jedna dlaždica, totiž hlavica... A kto všetko ich dnes už má?