Bankový spor so širšími dôsledkami

Spor o fúziu poľských dcérskych bánk talianskej finančnej skupiny UniCredito pripomína časy, keď komunisti o všetkých dôležitých politických a hospodárskych otázkach rozhodovali v úzkom kruhu najvyšších orgánov. Tento nárok si uplatňujú aj poľské nacionálno-konzervatívne sily, vládnuce už niekoľko mesiacov. Fúzii sa pokúšajú zabrániť všetkými prostriedkami. Vyvíjajú tlak na národnú banku, porušujú poľské i európske právo a posielajú vlastných špicľov i do nezávislých grémií, akým je napríklad finančný dohľad. Vo varšavskej bankovej sfére sa tieto praktiky oprávnene nazývajú totalitné. Konflikt má exemplárny význam aj pre ostatných nováčikov EÚ zo strednej a z východnej Európy.
Samotná fúzia je pritom v podstate schválená. Európske orgány zodpovedné za hospodársku súťaž ju povolili už vlani. Súhlasil aj poľský kartelový úrad. Teraz chýba len stanovisko poľského bankového dohľadu, ktoré sa však môže týkať len finančných a pracovnoprávnych aspektov zlúčenia. Európska únia už proti Poľsku začala správne konanie. Dôvod -- porušenie ustanovenia o zakladaní pobočiek v zahraničí, smernice o voľnom pohybe kapitálu v EÚ i ustanovení spoločného práva, upravujúcich fúzie.
Totalitné chápanie štátu ľuďmi okolo premiéra Marcinkiewicza a straníckeho šéfa Kaczynského sa prejavuje aj v tom, že nie sú ochotní uznať právne zakotvenú autonómiu orgánov finančného dohľadu a finančného sektora vôbec. Namiesto toho spletajú zákon, ktorý by bankový dozor podriadil jedinému človeku -- premiérovi. Podľa Európskej centrálnej banky tento úmysel jasne protirečí medzinárodným pravidlám.
Ale ani to nie je všetko. Poľská pravica si zobrala na mušku guvernéra centrálnej banky Balcerowicza, lebo sa fúzie zastáva a pretože chce -- ako šéf bankového dohľadu -- konať v súlade so zákonom. Nacionálno-konzervatívne sily idú ešte ďalej. Zasadzujú sa za vznik štátnej komisie, ktorá má preskúmať celý proces privatizácie bánk v Poľsku po roku 1989. Jej činnosť by sa týkala aj úlohy riaditeľa centrálnej banky pri udeľovaní licencií zahraničným finančným subjektom, resp. pri nadobudnutí väčšinových podielov týchto subjektov v poľských bankách v nedávnej minulosti. Inými slovami, zástancovia tvrdej línie spochybňujú dokonca aj ústavou zaručené vlastnícke práva. Minister financií Jasinski v tejto súvislosti už poznamenal, že ak Taliani neodstúpia od fúzie, je možné majetok skupiny UniCredita v Poľsku zoštátniť.
Kritika privatizácie bankovníctva zo strany poľskej pravice sa v konečnom dôsledku týka transformácie celého národného hospodárstva po roku 1989. A v centre tejto kritiky nestojí Balcerowicz náhodou -- mnohí ho totiž považujú za otca hospodárskych reforiem, uskutočnených po porážke komunizmu. Najmä jemu patrí vďaka za to, že poľské hospodárstvo je dnes na medzinárodnom trhu schopné konkurencie. Západní investori sa teraz pýtajú, či je ich prítomnosť v Poľsku vôbec žiaduca. Tvrdia, že aj v bankovníctve existuje ešte celý rad zaujímavých projektov -- predbežne však od nich dávajú ruky preč.
Pohľad na politický kalendár nových členských štátov EÚ ukazuje, že bankový konflikt bude mať exemplárny význam pre celú túto oblasť kontinentu. Vo voľbách, ktoré sa tento rok uskutočnia v Maďarsku, Českej republike a na Slovensku, sa môžu dostať k moci tie sily, ktoré sú voči zahraničnému kapitálu rovnako rezervované ako poľskí nacionálni konzervatívci a ktoré centrálnu banku považujú len za výkonnú ruku vlády. Osobitne to platí o maďarskom občianskom hnutí FIDESZ bývalého premiéra Orbána a pre slovenskú ľavicovo-populistickú stranu Smer. V poňatí konzervatívnych činiteľov strednej a východnej Európy sú banky len jedným aspektom boja o budúcnosť celej oblasti. (gaf)