Parlament schválil novelu zákona o spotrebnej dani z tabakových výrobkov, ktorá nadobudne účinnosť 1. januára 2006. Zákonom sa súčasne novelizuje aj zákon o spotrebnej dani z liehu. Verejnosť sa z oznamovacích prostriedkov dozvedela iba o zvýšení sadzieb spotrebnej dane z týchto, avšak zákon obsahuje i ďalšie skryté úpravy.
Jednou z nich je aj predĺženie výnimky, podľa ktorej sa nevyžaduje splnenie podmienky podľa § 11 ods. 4 písm. e) zákona o spotrebnej dani z liehu pri žiadostiach o vydanie odberného poukazu na nákup liehu oslobodeného od dane zdravotníckymi zariadeniami, ak sa takéto žiadosti podajú najneskôr 31. decembra 2006. Toto ustanovenie ešte viac deformuje už i tak nepodarený zákon, ktorý ako celok nielenže nerešpektuje príslušné smernice EÚ, ale viacerými ustanoveniami porušuje aj pravidlá hospodárskej súťaže. Znenie ustanovenia je síce zrozumiteľné, avšak pre niektoré daňové subjekty, ktoré všeobecne zákon o spotrebnej dani z liehu definuje ako užívateľské podniky, vytvára nerovnaké podmienky. Článok 27 smernice Rady č. 92/83/EHS o harmonizácii štruktúry spotrebných daní z alkoholu a alkoholických nápojov v odseku 2 písm. c) umožňuje oslobodiť od dane lieh, ktorý má byť použitý na medicínske účely v nemocniciach alebo lekárňach. V tomto prípade ide o fakultatívne oslobodenie od dane, ako vyplýva z úvodnej vety ustanovenia, podľa ktorého členské štáty môžu oslobodiť tovary obsiahnuté v tejto smernici od harmonizovanej spotrebnej dane v rozsahu podmienok, ktoré zabezpečia korektné a jednoduché použitie takýchto oslobodení od dane, ako aj zamedzenie daňovým únikom a zneužitiu.
Ak sa Slovenská republika rozhodla lieh oslobodiť aj na tieto účely, čo vyplýva z § 7 ods. 1 písm. f) zákona, potom musia mať všetky daňové subjekty rovnaký nárok na uplatnenie tohto oslobodenia od dane pri splnení podmienok daných zákonom. Samozrejmou podmienkou je registrácia daňového subjektu, vedenie evidencie a predovšetkým zloženie zábezpeky vo výške dane pripadajúcej na prepravovaný lieh oslobodený od dane. Ak žiadateľ bude používať na účely oslobodené od dane lieh, ktorý nie je denaturovaný, je okrem toho povinný zložiť aj zábezpeku na daň vo výške dane pripadajúcej na priemerné mesačné množstvo takéhoto liehu, ktoré používa, alebo ktoré predpokladá použiť. Keďže je zábezpeka uložená u správcu dane ako určitá forma zálohy na zaplatenie prípadne vzniknuvšej daňovej povinnosti, viaže tak či tak finančné prostriedky daňového subjektu vo výške dane. Teda tak, ako keby bol tovar nakúpený aj s daňou. Zábezpekou je eliminované riziko zneužitia liehu, a tým aj daňového úniku a len ten, kto nie je ochotný splniť tieto podmienky, logicky nemôže nakupovať lieh oslobodený od dane. Ak má daňový subjekt podlžnosti na povinných odvodoch poistného, má si tieto podlžnosti aj s uplatnením príslušných sankcií vymáhať príslušná inštitúcia, nemôže to však byť dôvodom na odmietnutie nákupu liehu oslobodeného od dane. Žiaľ, táto nezmyselná požiadavka vylučujúca rôzne nedoplatky je súčasťou aj ostatných zákonov o spotrebných daniach. Vytvárajú sa tak nerovnaké podmienky pre podnikateľské subjekty. Takéto ustanovenie je predovšetkým sankciou, a nie prostriedkom zabraňujúcim daňovému úniku či zneužitiu liehu oslobodeného od dane, ako to vyžaduje smernica. Rôzne nedoplatky môžu byť subjektívneho, ale i objektívneho charakteru. Znemožnenie nákupu liehu, prípadne i ostatných tovarov podliehajúcich spotrebným daniam takýmto subjektom len zhoršuje ich situáciu, v prípade zdravotníckych zariadení obzvlášť.
Ustanovenie § 51d zákona o spotrebnej dani z liehu je nesystémové, pretože sa snaží napraviť tvrdosť zákona výnimkou, avšak iba pre vymedzený okruh daňových subjektov v rámci zákona o spotrebnej dani z liehu. Nejde teda o porušenie § 39 zákona o hospodárskej súťaži? Svoj priestor by tu mohla nájsť aj súčasná opozícia, a to napravením deformovanej legislatívy spotrebných daní. Tá však uvažuje iba o účelových, predovšetkým kontraproduktívnych úpravách sadzieb týchto daní. Legislatíva iných členských štátov takéto deformácie neobsahuje, predovšetkým preto, že nemajú oporu v smerniciach EÚ. V praxi sa uplatňuje tzv. analýza rizika. Na jej základe sa daňové subjekty posudzujú z hľadiska celkovej spoľahlivosti (aj finančnej disciplíny) a podľa toho im správcovia dane venujú väčšiu či menšiu pozornosť pri kontrolnej činnosti. Slovenská legislatíva, žiaľ, nahrádza prevenciu kladením absurdných prekážok a uplatňovaním likvidačných sankcií.
Autor je odborník na spotrebné dane.
StoryEditor