Mobily a etika

Môj nebohý profesor dejepisu si vždy našiel čas, aby nás popri vysvetľovaní diania vo svete upozornil aj na pravidlá slušného správania. Raz nám rozprával o tom, ako sa máme zachovať, keď niekto telefonuje. Nemali by sme vstúpiť do miestnosti, keď tam práve prebieha telefonický hovor, povedal. Ak sme však už vnútri a nami navštíveného človeka -- či je to náš známy, či je to nejaký úradník, lekár alebo ktokoľvek iný -- zavolajú telefonicky, musíme sa niečím zamestnať, aby bolo zjavné, že nepočúvame hovor. Máme sa hrabať v taške, listovať v novinách, v poznámkovom bloku, a keď nič takéto nie je poruke, máme sa s veľkým záujmom pozerať von oknom. Pán profesor nehovoril o mobilných telefónoch, veď v tom čase u nás ešte neboli.
Mobily sú vynikajúcim vynálezom: človek je dosiahnuteľný kdekoľvek a kedykoľvek. Znamená to však aj to, že výhoda mobilných telefónov je aj ich nevýhoda. Pre ten istý dôvod: človek je dosiahnuteľný kdekoľvek a kedykoľvek. No keď si dobre zvážime, je to naozaj skôr výhoda.
Na mobiloch mi prekáža len jedna vec: keď niekto dokáže neprestajne hovoriť aj hodinu, ako napríklad nedávno -- prichádzajúc autobusom z Nitry do Bratislavy. Istý mladý muž si zavolal svojej milej a celú cestu sa s ňou bavil o tom, čo v ten deň robil, čo sa mu podarilo a čo nie, potom že čo budú mať na večeru, či pôjdu večer von a či nie, a jednostaj jej kurizoval... Hlučný hovor mladíka ma iritoval. Nevedela som sa sústrediť na knihu, ktorú som mala so sebou. No dobre, priznám sa, hovorí zo mňa slepá závisť: závidela som mu, že si mohol dovoliť viac ako hodinový hovor. A ešte viac som závidela žienke na druhom konci linky.