Stromy nerastú do neba

Známe slovenské príslovie hovorí, že nikomu nerastú stromy do neba. Vzhľadom na intenzívnu prestavbu našich miest môžeme toho príslovie iba potvrdiť. Na mnohých miestach totiž stromy nielen že nerastú do neba, ale už nerastú vôbec. Keď sa v spomienkach vraciam do študentských čias, prípadne obdobia žiackych brigád, počas ktorých sme často chodievali čistiť staveniská sídlisk v okolí, vynára sa mi obraz stavebného ruchu a stromov pedantne obalených a ochránených proti poškodeniu. Netvrdím, že to tak bolo vždy a všade, rozhodne sa tak však dialo častejšie ako dnes. Teraz to v prevažnej väčšine vyzerá tak, že stromy padnú ešte skôr ako sa definitívne vyjasní, čo bude v danej lokalite v budúcnosti stáť. Svedčia o tom aj donekonečna prestavované námestia v niektorých našich mestách, kde sa hrdíme pribúdajúcimi dlažobnými kockami a valiacimi sa tonami betónu. Podobne sa na púšť premenila časť nábrežia Dunaja v Bratislave. Keď sa v minulých dňoch objavili stavebné stroje a robotnícke čaty na bratislavskom sídlisku Dúbravka, všetci vopred vedeli, že sotva robotníci dokončia časť plechového oplotenia staveniska, okamžite spília statné stromy, ktoré stáli celé desaťročia pri chodníku. Stalo sa. Takzvanému zahusťovaniu, samozrejme, padne za obeť aj priestranná lúka pri tamojšom kultúrnom dome. Našťastie verím, že stromy skutočne nerastú do neba ani tým, ktorí takto nerozumne rozhodujú o mestskej zeleni.