Mnohí tvrdia, a dakedy aj oprávnene, že sa v posledných rokoch podstatne zlepšila kvalita nášho života. Nemienim sa s nimi prieť. Jedno však viem celkom určite -- kvalita slovenského humoru zostala kdesi pred dverami. Koľko sa len naši poprední humoristi museli namáhať a lámať si hlavy nad tým, keď chceli v minulom režime povedať národu niečo vtipné či nebodaj satirické na adresu vtedajších mocných a neohroziť pri tom svoju existenciu. Ľudia dokázali doslova čítať z ich pier, prehrabávať sa kdesi medzi riadkami a nájduc pravý obsah slov a myšlienok, schuti sa bavili. Dnes satirici túto námahu vynakladať nemusia. Dovolené je všetko -- až po hrubé vulgarizmy. Lenže tie spravidla nie sú vtipné. V porevolučnej eufórii sa bohato využívali scénky, ktorých "humoristické jadro" spočívalo v tom, že sa verejnosti ukázal humorista preoblečený za pioniera, prípadne príslušníka Verejnej bezpečnosti. Ak ešte k tomu kdesi v diaľke blikala červená hviezda, nebolo zábavy konca-kraja. Neskôr sa v množstve tzv. humoristických dialógov a monológov v rozličných médiách ukazovali sami humoristi, spomínajúci na svoje školské časy, v úlohe úplných idiotov. V minulých dňoch som si všimol, že naši humoristi objavili nový spôsob zábavy -- zosmiešňovanie učiteliek ruského jazyka. Im sa to zdá byť do popuku, mne zas ako trápny spôsob obživy. Že by sme po toľkých rokoch demokracie skutočne dospeli iba do tohto bodu? Na druhej strane však musím uznať, že žijeme v trhovom hospodárstve a kým tento druh hlúpeho humoru trh konzumuje, prečo to nevyužiť. S nádejou čakám, že sa raz objaví ten rozprávkový chlapec, ktorý pánom humoristom do očí povie, že sú vlastne duševne nahí.