S narastajúcim počtom vzdelávacích inštitúcií klesá jednotková dotácia na študenta. Navyše sa už prejavujú nepriaznivé demografické zmeny. Vznikajú nové požiadavky na efektivitu univerzitných aktivít a diverzifikáciu rozpočtových zdrojov. Masifikácia vzdelávania mení vnímanie jeho kvality. Prehlbuje sa nesúlad medzi potrebami trhu práce a vývojom vzdelávacej politiky. Budúcnosť je teda o inom. Nie o tom, na čo sme nateraz zvyknutí.
Na univerzitách sa vyostruje konkurencia. Podobne aj mimo nich. Podporujú ju informačné technológie, ktoré našu súčasnosť urobili previazanejšiu. Existujú vplyvné, ale diverzifikované skupiny so široko orientovaným spektrom záujmov. Od priemyselných partnerov, zamestnávateľov až po stavovské a mimovládne organizácie. Dôležitým aktérom však zostávajú učitelia a najmä študenti.
Prechod na trhové hospodárstvo zvýšil popularitu manažérskeho a ekonomického vzdelávania. Korešpondujúce módne študijné programy sú často zamerané na saturované segmenty trhu práce. Ich organizačná štruktúra a finančná náročnosť sa výrazne líšia od konvenčného štúdia s presnejšie vyprofilovaným poslaním budúcich absolventov. Technický rozvoj plodí ďalšie nároky na interdisciplinárnu kvalifikáciu. Nedostatok technicky vzdelaných odborníkov určite negatívne ovplyvní hospodársky rozvoj. Dúfajme, že ekonomické cykly nebudú príliš výrazné. Niektoré študijné programy si preto oprávnene zaslúžia väčšiu podporu štátnymi dotáciami. Najmä tie, ktoré reflektujú zmeny prostredia, diverzitu nových technológií, produktov a služieb.
Absentuje precíznejšia vízia o poslaní a strategickom zameraní súčasného vzdelávacieho systému. Hodnotenie jeho kvality, najmä súkromnými iniciatívami, má pochybnú motiváciu a výstupy. Zamestnávatelia, tvorcovia hrubého domáceho produktu, nám kladú komplikované, ale oprávnené otázky. Majú rozdielne predstavy v porovnaní s reakciami akademickej obce. Nevyhnutný vzájomný dialóg však môže veľa naučiť. Minimálne rešpektovať spoločenské potreby a tvorbu špecializácií inovatívneho charakteru.
Spoľahlivým inštrumentom generujúcim zmeny je rozhodne spôsob financovania. Ministerstvo školstva môže tento regulačný nástroj aplikovať prostredníctvom modifikácie metodiky prideľovania štátnych dotácií na podporu vzdelávania. Aj najväčší konkurenti nedávno účinne spolupracovali na vytvorení protiváhy s cieľom eliminovať navrhované úpravy. Stratégia prispôsobovania sa zmenám prostredia v záujme prežitia predstavuje všeobecnú schému aj pre vysokoškolské vzdelávanie. Najmä keď sa vytvorí silnejšia nevyhnutná väzba medzi potrebami praxe a rozdeľovaním finančných zdrojov. Akceptovateľnosť aj minimálnych úprav verejného financovania spolu s príslušnými mechanizmami nebýva nikdy široká. Namiesto slepej viery vo svoju výnimočnosť, všetky školy musia flexibilnejšie reflektovať súčasné a perspektívne potreby rozhodujúcich odvetví hospodárstva. Každý zásah do financovania vzdelávania s uvedenými cieľmi je oprávnený. Dokonca zákonnou povinnosťou regulátora. Široko, aj demagogicky prezentovaný ústup od navrhnutých zmien doterajšieho spôsobu financovania, nie je víťazstvom. Skôr ignorovaním oprávnených záujmov praxe.
Ján Bujňák, rektor Žilinskej univerzity