Od začiatku deväťdesiatych rokov sa v krajinách EÚ začali robiť daňové reformy, ktoré boli vyvolané nielen tým, že v týchto krajinách boli jedny a tie isté makroekonomické problémy, ale aj urýchlením integrácie týchto krajín. Jedným z významných bodov integrácie bolo prijatie spoločnej meny.
Existuje niekoľko základných makroekonomických problémov spoločného európskeho ekonomického priestoru. Prvým je financovanie rastu výdavkov spojených s bezpečnosťou, poskytovaním služieb v oblasti zdravotníctva a vzdelania, sociálnymi transfermi pre rodiny, zabezpečením minimálnych príjmov a fungovaním systému sociálneho zabezpečenia. Druhým je globalizácia, ktorá obmedzuje možnosti daňovej politiky niektorých krajín, pretože mobilita kvalifikovaných pracovných síl a kapitálu zosilňuje konkurenciu z hľadiska výrobných faktorov v jednotlivých krajinách. Tie sa premiestňujú do krajín s najpriaznivejšími daňovými režimami. Tretím je posilnenie liberálnych ekonomických myšlienok, čoho dôsledkom je zmenšovanie úlohy daňovej politiky pri stimulácii ekonomiky a prerozdeľovaní príjmov.
V súčasnosti daňové systémy ako symboly národnej suverenity sú oblasťou, ktorú riadia samostatné národné štáty, ktoré sú členmi únie. V každej krajine je úloha a štruktúra daňového systému výsledkom historického vývoja a je odrazom jej ekonomických, sociálnych a politických zvláštností a podmienok. Prehĺbenie integrácie vyvoláva otázku o možnosti či nemožnosti zblíženia daňových systémov. Motívom na tieto kroky je údajná konkurencia. Najväčšie zmeny v oblasti harmonizácie daňových systémov sa týkali oblasti zblíženia nepriamych daní - dane z pridanej hodnoty. V oblasti priameho zdanenie sú možné tri stratégie.
Prvou je prechod na jednotný komunitárny daňový systém. To predpokladá rozpracovanie jednotného európskeho daňového systému, a teda unifikáciu národných daní. Mnohé krajiny túto stratégiu odmetajú a chcú byť v oblasti daňovej politiky slobodné. Táto stratégia súčasne nie je možná bez vytvorenia jednotného európskeho systému sociálneho zabezpečenia.
Druhá stratégia je založená na myšlienke slobodnej daňovej konkurencie. Pri nej má každá krajina vlastný daňový systém. Predpokladá úplné otvorenie ekonomiky a oslabuje možnosť ovplyvňovať daňové výnosy.
Tretí prístup je založený na princípe daňovej harmonizácie, teda vzájomných rokovaní medzi členskými krajinami Európskej únie. Daňové systémy budú mať svoju národnú podobu. Avšak v procese harmonizácie sa bude najviac pozornosti venovať zdaneniu nadnárodných korporácií, kapitálovým výnosom a zdaneniu najmobilnejších aktív.
Dnes však neexistujú jednoduché riešenia v oblasti daňovej harmonizácie v EÚ. Zatiaľ nie sú možné veľkoformátové reformy. Zatiaľ sa robia kozmetické úpravy, ktoré riešia niektoré ekonomické problémy. Tieto opatrenia nezjednodušujú, ale, naopak, komplikujú daňové režimy, čo ešte viac komplikuje ich harmonizáciu. EÚ bude preto ešte dlho existovať v podmienkach protirečenia medzi rýchlo sa unifikujúcimi trhmi tovarov, služieb a kapitálu a daňovými systémami, ktoré si zachovajú národný charakter.
Vladimír Bačišin, ekonomický poradca