Petr Kellner, majiteľ finančnej skupiny PPF (43), je najúspešnejším českým podnikateľom a podľa prestížneho rebríčka časopisu Forbes je 119. najbohatším človekom na svete s majetkom v hodnote šiestich miliárd USD. Tento exkluzívny rozhovor poskytol Hospodářskym novinám prvýkrát za posledné štyri roky.
Petr Kellner sa stal inšpiráciou pre výtvarníka Tomáša Svobodu. Na pražskej výstave päťdesiatky českých umelcov, pomenovanej Hrubý domáci produkt, umiestnil zamknutú miestnosť, do ktorej nikto nesmie vkročiť. Táto je určená iba pre Petra Kellnera, ktorému výtvarník poslal kľúčik a čaká, či magnát na výstavu príde.
Už ste sa boli pozrieť na mieste, kam môžete vkročiť iba vy?
- Myslíte s tým maličkým kľúčikom? Nie, nebol som.
Prekvapilo vás to?
- Objavil som to náhodou na sekretariáte, taký maličký kľúčik, a nevenoval som tomu pozornosť. Povedal som si - čo je to zase za hlúposť.
Nestretli ste sa s autorom Svobodom?
- Nestretol. To som radšej so svojimi deťmi.
Je to zvláštne, že už ste sa stali objektom umeleckého diela...
- Nemyslím si, že je to tak. Je to najskôr nejaká paródia, irónia, performance.
Keď už ste spomenuli svoje deti. To je celkom zábavné, ako ste nedávno povedali, že chodíte pod indiánske típí. Bez tejto informácie nemôže byť žiaden váš profil.
- V podstate od tých čias bývam iba v típí.
Boli ste v poslednom čase vôbec niekde?
- Bol, chodím každý rok. Deti to milujú. Ja si takto pripomínam časy, keď som vyrastal a chcem to ukázať i potomkom.
Máte aj nejakú indiánsku prezývku?
- Mám, ale to si zistite od niekoho iného. Raz som bol v pionierskom tábore, ale to bolo strašné, nič horšie si nepamätám. Potom som bol asi osemkrát v skautskom tábore a veľmi rád si na to spomínam. Tá partia sa schádza dodnes, všetci už máme nad 40. Vyrastali sme spolu, s niektorými z nich robím biznis, boli to väčšinou bystrí ľudia.
Zvládli by ste ešte niektoré indiánske finty?
- Myslím si, že áno. Dokázali sme všetko. Moje vrcholné číslo v trinástich rokoch bolo, že mi na zapálenie ohňa stačil nožík. Úplne bez zápaliek. Vyrobil som si luk, zo stromu stiahol lyko a trením dreva som zapálil oheň.
Poďme k biznisu. Váš posledný obchod s Generali je možné vnímať tak, že sa prvýkrát vzdávate kontroly nad svojím biznisom. Ako toto partnerstvo vzniklo?
- Vy teda hovoríte, že sa vzdávam kontroly, ale súčasne hovoríte o partnerstve...
No, partnerstvom pomenúvame i to, čo je majetkovo 49 percent pre PPF a 51 percent pre Generali.
- Tak, ako ten spoločný podnik bude postavený, ide naozaj o partnerstvo. Samozrejme, sú tam mechanizmy, ako sa rozísť, ale manažérsky je to spoločný podnik postavený na princípe 50 k 50.
Nevnímam to ako stratu kontroly. Účtovne to, samozrejme, nejako je, ale ja stratu kontroly nevnímam. Konštruujeme spoločne manažérske tímy, ale väčšina ľudí bude pravdepodobne z oblastí okolo PPF. To, čo Generali lákalo na Českej poisťovni a PPF, je podnikateľská dravosť. Východná Európa, myslené ekonomicky, ešte stále nie je usadený kút sveta. Takže asi podnikateľská dravosť ich lákala najviac.
Kto si vlastne našiel koho?
- Navzájom. My sme chceli s poisťovňou niečo robiť a v tej chvíli nás začali oslovovať záujemcovia, tých rokovaní bolo paralelne viac.
V čom je pre vás Generali zaujímavá?
- Generali pokrýva viac krajín v strednej a vo východnej Európe. Okrem Maďarska však nikde nie sú na pozícii jednotky alebo dvojky. Takže v jednom kroku je pokrytá celá stredná a východná Európa a my tomuto vieme dodať väčšiu agresivitu pri akvizíciách. A Generali je určite dobré meno na ďalšie fungovanie.
Mali ste od začiatku jasné, že chcete spoločný podnik. Ľudia z Generali hovorili, že to sa im na vás páčilo, že ste nechceli predať celú poisťovňu, ale chceli ste v tom zostať.
- My sme to preferovali.
Zvažovali ste aj predaj celej poisťovne?
- Mentálne to na Predstavenstve PPF nebolo na stole.
A vo vašej hlave?
- Nie, nebolo.
Nasledovalo partnerstvo s ruskou Nomos Bank, kde do spoločného podniku vložíte ruský Home Credit and Finance Bank. Tam tiež budete v pozícii menšinového akcionára?
- Detaily transakcie s Nomos Bank budú zverejnené asi tak v polovici roka, až sa dopracujú audity. Home Credit je pre nás strategický biznis, ktorý budeme ďalej rozvíjať. Teda odpovedať: "minorita" alebo "majorita", nebudem.
Znamená to teda, že v budúcnosti pôjdu pod tento spoločný podnik aj Home Credity z iných krajín? Česka, Slovenska, Ukrajiny, Kazachstanu?
- Znamená to, že s partnermi z Nomosu sú otvorené rôzne možnosti. Oni poznajú prostredie v celom SNŠ, ale nemajú rozvinutý biznis. My máme Home Credit na Ukrajine a v Kazachstane, v Bielorusku sme kúpili banku a na konci roka by sme ju mali otvoriť.
Ak by človek - laik nevedel o PPF a Petrovi Kellnerovi nič iné než to, že je najúspešnejším podnikateľom v Česku, ako si má tie dve posledné operácie prečítať? Čo si sľubujete od partnerstva s Generali a Nomosom?
- Nič iné len sa rozvíjať. Jedna vec sa stala, a to, že sme schopní žiť v partnerstve a fungovať inakšie. Teraz sme schopní prijať partnerov do rôznych častí biznisu a nie je to nič viac a nič menej, iba že sme otvorenejší, ako to bolo doteraz. Nie sme obchodovaní na kapitálovom trhu, teda správame sa ako súkromná spoločnosť. Ak by sme boli obchodovaní, tak by sme sa museli správať inakšie, bola by tu zodpovednosť voči trhu. Naša uzatvorenosť je síce ešte stále veľká, ale súčasne sme schopní vytvárať partnerstvá, aliancie a podobne. Už dávno neplatí, že musíme mať vo všetkom 100 percent.
Tieto partnerstvá so spoločnosťami, ako sú CME, Generali, vás budú tlačiť do väčšej otvorenosti...
- Pri týchto obchodoch sme sa veľa naučili. Napríklad v prípade CME. Bude to znieť pyšne, ale myslím si, že sme Novu excelentne korporátne a finančne vyčistili, pripravili na predaj a som rád, že sme ju predali CME. Naučili sme sa, čo znamená byť akcionárom spoločnosti obchodovanej na NASDAQ. To bol druhý efekt tohto obchodu. PPF jednoducho začala fungovať inakšie.
Aký ohlas mala v Rusku dohoda s Nomos Bank?
- Nič zvláštne som si nevšimol. V Rusku je menšia citlivosť na finančné služby a na banky ako na suroviny. Je to politika Ruska a začína to byť politika európskych vlád všeobecne, že si začínajú viac strážiť prírodné zdroje, energetiku, pozrite sa na ČEZ v Česku. Jednoducho žijeme v takom čase.
Naposledy ste v rozhovore uviedli, že prospešnosť Putina pre Rusko jej obrovská. Myslíte si to stále?
- Určite.
Čo iné máte povedať, keď tam stále podnikáte, všakže?
- Tak či onak, Rusko je usporiadané v základoch. Všetko síce hrá do kariet - ceny surovín, svetová ekonomika funguje, ale tie základy tam sú položené.
Keď sa vrátime do Česka, akú úlohu hrá vo vašom biznise a živote vôbec?
- Rovnakú, žijem tu. Síce veľa cestujem, ale normálne tu fungujem. Cestujem v Česku pod típí, pretože ten les tu jednoducho vonia inak, ako kdekoľvek inde. Užívam si prácu a je jedno, kde som, pretože pracujem hlavou, takže je jedno, či som v lietadle, v Moskve alebo v Karibiku.
Mojou ďalšou motiváciou nie sú peniaze, jednoducho ma to baví
Čo je pre vás teraz hlavnou motiváciou v biznise?
- Ide o to, akým spôsobom robíte. Určite odstupujem čoraz viac od operatívy. Vždy som hovoril, že som stratég skupiny, ale vždy som k tomu dostal množstvo operatívy - od toho, či tu máme čisté poháre a vodu, až po nákup počítačov. Ale to musíte do firmy vtlačiť, aby boli čisté poháre, aby bolo upratané. To tak musí byť, takže občas musíte zakričať, až sa trasú sklá. Ale od tej operatívy ustupujem a čoraz viac sa sústreďujem len na stratégiu. Pri Home Credit vidím obrovský a ešte rýchlejší potenciál rastu ako v poisťovníctve.
V čom je ďalšia motivácia? Mať viac peňazí, väčší vplyv, moc?
- To je mentálne cvičenie. Prečo ľudia chodia do práce? Podnikateľov sú desaťtisíce a môžu predať firmu. V podstate je jedno, či máte miliardu, sto miliónov, desať miliónov. Z každej tej sumy nejako vyžijete, a aj keď máte miliardu, neutratíte ju. Je to o hlave, o myslení, jednoducho ma to baví.
Ak je zvonku niečo veľmi vidieť, tak to je to, koľko nových ľudí do PPF prišlo. Bol to problém, prejsť k novým ľuďom od tých, s ktorými ste začínali?
- Nie je to tak, že ľudí, ktorí tu boli doteraz, jednoducho škrtnete. Tí majú tiež nejaké uplatnenie. Ale bez posilnenia novými ľuďmi by sme neboli tam, kde sme. Pomáha to aj v tom, že ja sám nemusím vydávať toľko energie, na rozhýbanie vecí ju teraz vydávajú oni.
To je veľmi zložité, zmeniť uzatvorený manažment a otvoriť ho úplne novým ľuďom.
- Už sme za tým, dnes to už vidím jednoduchšie. Pred dvoma rokmi by som možno odpovedal inak. Uzatvárať úspešné obchody je príjemné, ale nie je to všetko. Som šťastný, že mám báječnú manželku a zdravé deti, zároveň však ten posledný rok mal pre mňa aj náročnú osobnú dimenziu. Všetko to pracovné nasadenie vyústilo z hľadiska môjho zdravia až do toho, že som musel ísť na operáciu.
Môžete to nejako spresniť?
- Nehnevajte sa, ale nechcem sa teraz ani v budúcnosti k tomu bližšie vyjadrovať.
Toto vaše právo, samozrejme, rešpektujeme, nedá nám sa nespýtať: znamená to, že keď má Petr Kellner zdravotné ťažkosti a musia ho operovať, švajčiarske kliniky sú v pohotovosti?
- Som človek ako každý iný, takže úprimne, samozrejme, zvažoval som rôzne možnosti. Nakoniec som sa zveril plne do rúk českých lekárov a odborníkov, ktorým som tiež zaviazaný a mám k nim plnú dôveru. Nakoniec tu v Čechách som predsa len doma.
Prečo sú vaše firmy zaregistrované mimo Českej republiky?
- Dôvodom nie sú dane. Je to bezpečnosť. Holding je registrovaný v Holandsku, kde je stabilné právne prostredie, vymáhateľnosť práva, medzinárodné zmluvy o ochrane investícií.
Česko nebolo dostatočne bezpečným miestom?
- V čase, keď sme to robili, nie. Kriminalizácia podnikania, keď nie je rozdiel medzi niekým, koho zatknú niekde na diaľnici, a niekým, kto podniká, platí miliardy na daniach, titulky v novinách sú rovnaké. To nie je dobré.
Mení sa to?
- Pohľad štátu na podnikateľa sa za posledných osem rokov určite veľmi zlepšil. V mediálnom pohľade na podnikateľa, tam si nie som natoľko istý. Píše sa - podnikateľ má daňové úniky za 100 miliónov. To však nie je podnikateľ, to je zlodej. Ale titulok je podnikateľ. Ľudia to čítajú a berú podnikateľov ako potenciálnych zlodejov. To stále veľmi zostáva.
Naučil som sa lepšie hospodáriť s časom
Čo sa za posledných desať rokov zmenilo pre vás ako pre človeka? Sú pre vás dôležité iné veci?
- Určite. Ak to predtým bolo práca - rodina, tak teraz mám rodina - práca, to je celkom zásadná zmena. Tak je to správne, jednoducho to prichádza s vekom.
Čo ste sa naučili nové v tomto ohľade? Ako sa to prejavuje?
- Čítať rozprávky, napríklad. Naučil som sa lepšie hospodáriť s časom. Nehovorím, že nepracujem. Avšak pred desiatimi rokmi som z práce chodil o jedenástej, dvanástej úplne pravidelne. Teraz postupne uberám, o deviatej, ôsmej, siedmej... Takže som sa dostal do stavu, keď večeriam spoločne s deťmi.
Je to tak, že by ste išli radšej uspať deti než na nejaký míting v práci?
- Samozrejme, že by som šiel radšej uspať deti. Jednoducho si to inak zorganizujem. Ten míting bude buď o siedmej večer, alebo ďalší deň ráno, nie v rovnakom čase, keď uspávam deti. Áno, pred desiatimi rokmi by bol o deviatej, jedenástej a nerozmýšľal by som, ako to celé uspôsobiť. V tom je tá zmena. Každému, komu sa narodia deti a vychováva ich, sa prirodzene mení pohľad na svet.
Kde trávite najviac času, v Česku alebo na cestách?
- To je mix. Teraz veľa v Čechách, ale minulý týždeň som bol v Rusku.
Čím je v súčasnosti Petr Kellner typický? Vaše novinové profily sa začínajú a končia tým, že jazdíte pod típí a zbierate fotografie Saudka.
- Tak to má byť. To ostatné je jednoducho moje súkromie. Avšak je ťažké hodnotiť sám seba.
Čo vás najviac baví?
- Baví ma všetko, z čoho má človek radosť. Som rád na horách, cez víkend sme boli v Špindlerovom Mlyne, kde sme chodili po hrebeňoch, no úplne normálne veci.
Jazdíte ešte na snowboarde?
- Jazdím, padám, skúšam. Mal by som sa trocha mierniť. Mám pätnásťročného syna a jazdíme do snowparkov, avšak predsa je to trocha rozdiel, pätnásť a štyridsať. Na tých U-rampách a zábradliach nie je úplne najpríjemnejšie padať. Na zábradlí som si minulý rok skoro zlomil nohu.
To musí mať syn radosť, kto sa môže pochváliť, že s ním otec jazdí na U-rampe...
- Pravda, otcov tam nie je veľa...
A zájdete niekedy na predstavenie Járu Cimrmana do divadla, ktoré sponzorujete?
- Ja to mám dosť napočúvané z mladosti, v divadle som bol asi dvakrát. Všetky tie repliky som počul päťdesiat-, stokrát, nemusím kvôli tomu chodiť do divadla.
Aké to bolo na Predstavenstve Generali, ktorého ste sa stal členom? Skladba je veľmi prestížna. Je z ich strany nejaká skepsa - teraz nám sem prichádza niekto z Prahy?
- Je to firma ako každá iná, sú tam šikovní ľudia. Bol som na jednom zasadnutí, nemôžem odpovedať, ale necítil som nič také. Sú tam skúsení ľudia, ktorí sú na vrchole, vedia, aké úsilie to dá, dosiahnuť úspechy. Nie je to o tom, že by na mňa niekto pozeral cez prsty.
Je to rovnaké v Rusku?
- Záleží veľmi na ľuďoch. Vidieť, ako rýchlo tam všetko rástlo. Vidieť, že nadobudnutie bohatstva bolo rýchle. Avšak ľudia sú tam chytrí. Nie je to tak, že by niekto stál v kúte a zrazu by mu spadlo do lona päťdesiat percent nejakých nálezísk. Tí ľudia, ktorí sú hore v Rusku, sú chytrí a majú proti nám jednu výhodu. Sú z veľkej krajiny a premýšľajú o všetkom inak, ako sa premýšľa v Česku. My to vidíme optikou Česka a čo sa o tom hovorí na Slovensku, v Maďarsku, Bulharsku, Rumunsku. Ja to nijako nehaním, tu sme sa narodili, vyrastali sme tu, premýšľame optikou správ v novinách, v televízii, že je havária na D1. To v Moskve nikto nerieši. Pozerajú sa na svet inak, sú svetovejší, môžu svet ovplyvniť.
Bohatí a chudobní budú, taký je svet
Aké máte plány so školou v Babiciach? (exkluzívna internátna škola - pozn. red.)
- Zo začiatku bolo veľmi ťažké tú školu vybudovať a postaviť. Ono to nefunguje tak, že niekomu zavoláte, dáte mu peniaze a on to za vás urobí. Musíte rozhodnúť, aká bude logika, ako bude škola vyzerať, kde bude stáť, zohnať pozemok. Určite by bolo oveľa jednoduchšie - a nepoukazujem tým na nikoho - vziať tristo, sto miliónov, niekam ich položiť - a urobte si s tým, čo chcete. To vie každý. My sme si to budovali na zelenej lúke. Najdôležitejšie je, že máme s manželkou pocit, že to celé má zmysel a je radosť vidieť, ako sa deti zlepšujú.
Hovorili ste o tom, že bude nasledovať univerzita.
- Skôr premýšľame o rozšírení školy, dokúpili sme okolo nejaké pozemky. Univerzita, to nie je uzatvorená téma. Avšak my sa zameriavame na to, pomôcť tým deťom na štarte puberty.
Čo by ste vy chceli pre svoje deti, aby sa im dobre žilo v Česku, aby sa tu zmenilo?
- Vzduch. Praha je stále strašne špinavá. Keď o tom rozmýšľam, vážne, malo by sa zlepšiť životné prostredie.
Veľa bohatých ľudí sa sťažuje, že im prekáža, ako sa spoločnosť pozerá na bohatých a chcú, aby sa v tomto zmenila klíma. Pre nich a hlavne pre ich deti...
- Deti sa s tým nejako popasujú. Budú musieť. Ide mi určite viac o to, aby sa zlepšilo životné prostredie, než aby sa zmenil názor na bohatých ľudí. Bohatí a chudobní, taký je svet.
Ako vy svojim deťom vysvetľujete, že vy ste bohatí a iní ľudia nie? Je to pre vás téma?
- Hovoríme o tom otvorene. Oni žijú v nejakom prostredí, pre ne je dôležité, že sa rodičia správajú normálne, že ich odvezú do školy, že spoločne napíšu úlohy, že im ich podpíšu. To je oveľa dôležitejšie.
Sám hovoríte, že sa s tým, odkiaľ pochádzajú, raz budú musieť popasovať.
- Ale áno. Nemáme však žiadnu špeciálnu metódu, ako to deťom vysvetľovať. Deti zaujímajú rovnaké veci, aké zaujímali v ich veku nás - hudba, snowboard. Možno, že my sme si museli na niektoré veci, ako nové lyže alebo kazeťák, nasporiť.
Je to tak, že napríklad váš syn pôjde na brigádu do PPF, aby si na niečo zarobil?
- Samozrejme, že áno. Rozmýšľam o tom, musí vedieť, že niečo dostanú a niečo nie. Keď napríklad počujem, aké majú iné deti vreckové, tak to ho asi držím dosť nakrátko. Jednoducho mi na ňom záleží.