Všetky nároky uzavrel Štrbský protokol

Zložitá problematika povojnových dekrétov prezidenta ČSR Edvarda Beneša a nariadení Slovenskej národnej rady je predmetom historického výskumu už niekoľko desaťročí. Patrí k nemu analýza dosahu Protokolu medzi Československou republikou a Maďarskou republikou o konečnej úprave niektorých nerozriešených finančných a hospodárskych otázok v 11 článkoch a rozširujúci v 19 článkoch Dôverný dodatkový protokol k protokolu medzi ČSR a MR... z 25. júla 1949. Tento tzv. nulitný Štrbský protokol v článku 1 a analogicky v čl. 2 uviedol: "Maďarská vláda (Československá vláda...) prehlasuje za vyrovnané všetky práva, pohľadávky a nároky, ktoré maďarský (československý) štát a maďarské (československé) verejné a súkromné právnické osoby uplatnili, alebo mohli by uplatniť na základe Parížskych dohôd z 28. apríla 1930, dohody o výmene obyvateľstva z 27. februára 1946, mierovej zmluvy s Maďarskom z 10. februára 1947, ako i na základe dohôd a iných listín doplňujúcich tieto zmluvy proti československému (maďarskému) štátu, čs. verejným a súkromným právnickým osobám, ako i proti fyzickým osobám maďarskej (československej) štátnej príslušnosti." Dôverný dodatkový protokol v článkoch 1 a 2 priamo potvrdil zo strany oboch vlád "nezáujem na právach, pohľadávkach a nárokoch" fyzických osôb maďarskej a československej štátnej príslušnosti.
Z hľadiska československého práva neexistuje dekrét prezidenta republiky nariaďujúci vlastný transfer nemeckej a maďarskej menšiny z Československa. Rozhodovali veľmoci. V Postupime v júli 1945 o konfiškačných a reparačných nárokoch krajín, ktoré boli obeťou nemeckej vojnovej agresie a okupácie.
Košický vládny program z apríla 1945, ktorý síce postavil riešenie nemeckej a maďarskej otázky na rovnakú platformu, predpokladal odsun Nemcov a Maďarov, avšak Postupim "vyňala" z odsunu Maďarov. Konfiškácie a znárodnenie sa nevzťahovali len na majetok osôb maďarskej a nemeckej národnosti a nevychádzali z kolektívnej viny a mala byť dokázaná miera zavinenia. Nemci a Maďari -- antifašisti, resp. takí, čo sa neprevinili proti ČSR a proti českému a slovenskému národu, boli z uplatňovania postihov vyňatí. Slovenská národná rada 30. apríla 1945 v nariadení uzákonila, že bez jej súhlasu nebola možná platnosť dekrétov na Slovensku.
Povojnové česko-slovenské právne normy sa stali základom štátnej politiky, hospodárskej obnovy a výstavby, rozsiahlych presunov vo vlastníctve, správe a riadení priemyselných a poľnohospodárskych podnikov, stíhaní vojnových zločincov a kolaborantov, odsunu nemeckého obyvateľstva a výmeny osôb maďarskej národnosti. Dňa 27. februára 1946 bola podpísaná Dohoda o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom; v júni 1946 vyšlo vládne uznesenie o reslovakizácii, ku ktorej sa prikročilo po ťažkostiach s výmenou obyvateľstva. Vzťahoval sa na to tzv. Štrbský protokol v článku 3 o vzájomnom vyrovnaní nárokov medzi presídlencami. Obe strany vylúčili návrat "statkov" (aj v článku 6) na územie druhého štátu.
Prvá etapa pozemkovej reformy sa uskutočnila v roku 1946, keď Slovenská národná rada svojím nariadením č. 64/1946 Zb. znovu novelizovala nariadenie Predsedníctva SNR z 27. februára 1945 o konfiškácii pôdy a poľnohospodárskeho majetku "zradcov slovenského národa", Nemcov a osôb maďarskej národnosti, ktoré nemali k 1. novembru 1938 čs. štátnu príslušnosť alebo vlastnili viac ako 50 ha pôdy. Druhá etapa pozemkovej reformy, prijatá 11. júla 1947 v Ústavodarnom národnom zhromaždení, revidovala reformu z roku 1919. Na pozemkové reformy reagoval článok 5 protokolu... vyjadrením o vyrovnanosti vzájomných nárokov.
Mierová zmluva s Maďarskom, ktorú vo februári 1947 podpísali zástupcovia 12 spojeneckých krajín v Paríži, vyhlásila za neplatnú Viedenskú arbitráž a obnovila hranicu medzi ČSR a Maďarskom podľa status quo k 1. 1. 1938.
Národné zhromaždenie ČSR schválilo 25. októbra 1948 zákon č. 245 o menšinách, podľa ktorého bolo osobám maďarskej národnosti priznané československé štátne občianstvo, ak boli občanmi ČSR k 1. novembru 1938. (Občianstvo odňaté dekrétom prezidenta č. 33.) Udelenie štátneho občianstva sa netýkalo osôb, ktoré sa "ťažko previnili" proti ČSR alebo jej ľudovodemokratickému zriadeniu. Na základe vládneho uznesenia z 27. septembra 1948 prestali voči Maďarom, ktorým bolo vrátené štátne občianstvo, platiť represívne opatrenia.
Zbor povereníkov schválil v novembri 1948 opatrenia o zrušení konfiškácie poľnohospodárskej pôdy občanom maďarskej národnosti. Situáciu však komplikoval návrat vyše 44 000 osôb maďarskej národnosti z Čiech, ktoré boli násilne odsunuté na práce podľa dekrétu číslo 88. Aj reslovakizácia prispela k napätým vzťahom medzi Maďarskom a Československom. Až 16. apríla 1949 bola podpísaná Československo-maďarská zmluva o priateľstve, pomoci a spolupráci. Ministerstvo zahraničných vecí podniklo kroky na celkové finančné vyrovnanie s Maďarskom v septembri 1948.
Takzvaný Štrbský protokol z 25. júla 1949 už v preambule zdôraznil, že rozdiel medzi hodnotami "statkov" na území jedného či druhého štátu nie je značný (teda aj na území južného Slovenska). Štáty sa zriekli aktívneho salda v článku 5, za určitých podmienok cenných papierov v článku 7, pohľadávok a nárokov vzniknutých zoštátnením a znárodnením v článku 5, čím sa zobrali do úvahy socializačné procesy. Článok 9 hovoril: "Ustanovenia tohto Protokolu sa nevzťahujú na pohľadávky a nároky tých podnikov, ktoré podľa článku 7 a 28 mierovej zmluvy s Maďarskom z 10. februára 1947 boli prevedené na tretí štát a sú jeho vlastníctvom."
O plnení článkov Protokolu rokovala Zvláštna zmiešaná komisia československo-maďarská, zriadená podľa čl. 11 Protokolu a článku XVI. dôverného dodatkového protokolu.
V 50. až 70. rokoch sa mnohé otázky riešili v bilaterálnych zmluvách a v rámci tzv. helsinského procesu (ľudské práva). Federálne zhromaždenie ČSFR v zákone o spätnom prevode vlastníctva z apríla 1992 hovorilo o navrátení poľnohospodárskej a lesnej pôdy týmto občanom, ktorá bola skonfiškovaná podľa dekrétov z 1. a 21. júna 1945. Viacerí odborníci oprávnene tvrdia, že exilové zákonodarstvo a bezprostredne povojnové zákonodarstvo oslobodeného čs. štátu predstavuje vo svojej podstate uzavretý okruh problémov. Československo sa stalo súčasťou antihitlerovskej spojeneckej koalície. Len tak mohlo presadiť svoju štátnu politiku.
Priame snahy o zrušenie tzv. Benešových dekrétov a nariadení SNR nesledujú len revíziu majetkových záležitostí, ale aj "úpravu" výsledkov druhej svetovej vojny. Spochybnili by sa právne a politické kroky predstaviteľov ČSR vo vojnovom a povojnovom čase. Narušil by sa právny poriadok, historická kontinuita Slovenskej a Českej republiky.