Detské práva -- strašiak dospelých?

Prečo vlastne dospelí tak podráždene reagujú na práva detí? Prečo táto téma zaručene rozdelí diskutujúcich na skupiny ZA a PROTI? Odpoveď je prostá: pre dospelých je oveľa jednoduchšie "zobrať veci do svojich rúk" a vyžadovať poslušnosť. Pochopiteľne, máme na to svoje dôvody: rozhodujeme predsa nielen so zrelým rozumom, ale tiež poučení skúsenosťou. Berieme do úvahy fakty, o ktorých dieťa nemôže mať prehľad... To, čo sa vo vzťahu detí a dospelých odohráva v rodine a škole, je veľmi podobné celospoločenským procesom; vládnutie je jednoduchšie a efektívnejšie s pomocou totality (takisto ako výchova.) Demokratické procesy sú únavné, zdĺhavé, často neprehľadné a nepohodlné. Majú však prednosť: dokážu mobilizovať netušené sily, zatiaľ čo totalita má dlhodobo za následok vnútorné napätie a nestabilitu. Podobne je to s potlačenou osobnosťou dieťaťa...
Keď o právach detí hovorím verejne, pripomínam, na čo často zabúdame: neboli pripravované pre situácie, kde je "všetko v poriadku". Vo fungujúcej rodine, kde deti vyrastajú v prostredí lásky a porozumenia, cítia záujem a starostlivosť rodičov, nikdy nevzniknú pochybnosti o "výchovnom" zauchu. Spravodlivý trest dieťa príjme. Ako však chrániť deti, ktorým sú dospelí nepriateľmi, alebo ktorým ich starostlivosť celkom chýba? Až vtedy prichádza ku slovu právo -- a to právo musí chrániť slabšieho. Pripomeňme si, že Dohovor o právach dieťaťa má preambulu "Dieťa predovšetkým".
Uznávam, uplatňovanie práv dieťaťa nie je prechádzkou ružovým sadom. Aj tam, kde je vôľa a dostatočná odvaha, môžu nastať problémy. Spomínam si na epizódu z odvážneho experimentu školy v Poľsku. Rozhodli sa, že chod školy bude riadiť demokraticky zvolený parlament, v ktorom mali rovné právo profesori aj študenti. Demokratické rozhodovanie čoskoro viedlo školu neželaným smerom. Dospelí sa spolu so študentmi učili, že väčšinový názor nemusí nevyhnutne byť najsprávnejší. "Za pochodu" a s prijateľným zdôvodnením museli (nezabúdajme, že si sľúbili otvorenosť a férovosť) prerozdeliť rozhodovaciu silu, nájsť názorový konsenzus a najmä -- prijať svoj diel zodpovednosti!
Ako? Jeden príklad za všetky: keď sa napríklad dohodli na nefajčení v budove školy, musel sa aj pristihnutý profesor (rozumej pri fajčení) podrobiť trestu, ktorý preň školský parlament odhlasoval. (V danom prípade to bola povinnosť nosiť celý týždeň oblek s kravatou namiesto ležérneho športového úboru...) Nevystihuje práve tento príbeh naše najvnútornejšie obavy z práv detí? Nebránime sa trocha aj tomu, že nám deti -- malí ľudia -- nastavia zrkadlo, že sa budeme musieť v záujme ich práv vzdať niektorých svojich výsad?
Dennodenne sa presviedčame o tom, ako sa dospelí bezradne pasujú s "nástrojmi" demokracie a ako nedokážu použiť svoju občiansku silu. To by malo byť dostatočným argumentom, prečo o nich deti čo najskôr poúčať, prečo ich vychovávať k zásade, že ich práva sú ohraničené právami druhej bytosti. A nezabúdať pritom na známu zásadu, že "je ľahostajné, čo dieťaťu hovoríme, dôležité je, ako sa správame..."