Hranice európskej solidarity

Mohlo by sa zdať, že hranice európskej solidarity sa začínajú aj končia pri peniazoch. Aspoň v chudobnejších členských krajinách EÚ bude zrejme otázka financií uhoľným kameňom ich súdržnosti. Španielsko, Portugalsko a Grécko, dlhodobo čerpajúce peniaze z kohézneho a štrukturálnych fondov, najnovšie preukázali mimoriadnu citlivosť na svoj kohézny štatút dlhoročných prijímateľov masívnej pomoci z Bruselu. Stalo sa tak na "podnet" Švajčiarska, ktoré sa rozhodlo prispieť jednou miliardou švajčiarskych frankov na pomoc desiatim novým členským krajinám vrátane Slovenska. Chcú tak podporiť rozvojové projekty v štátoch, ktorých ekonomiky v drvivej väčšine zaostávajú aj za najchudobnejšími medzi starými členmi, s dôrazom najmä na periférne regióny rozšírenej EÚ.
Napriek týmto šľachetným pohnútkam Švajčiarskej konfederácie, ktorej parlament by mal príspevok definitívne schváliť začiatkom budúceho roku, znepokojená trojica z južnej zóny únie bubnuje na poplach. Ako starší reprezentant elitného európskeho klubu preventívne hrozí blokádou dohody o distribúcii švajčiarskych peňazí len medzi nováčikov. Vicepremiér Pál Csáky to označil za prejav národného egoizmu Madridu, Lisabonu aj Atén. Hoci postoj spomínanej trojice vyznieva navonok skutočne egoisticky, v podstate len ilustruje rozpočtové nejasnosti, s ktorými dnes Brusel zápasí. Neschopnosť dvadsaťpäťky dohodnúť sa na finančnej perspektíve únie na roky 2007 až 2013, navrhnutej v júni počas luxemburského predsedníctva, nastolila viacero pálčivých otázok. Z hľadiska Španielov, Portugalcov a Grékov akékoľvek uprednostňovanie kohokoľvek v spoločnej regionálnej politike ohrozuje dohodnutú stratégiu rozdeľovania štrukturálnych fondov, zameranú na vyrovnávanie rozdielov medzi regiónmi. Prax už overila skutočnosť, že podporované regióny, ktorých hrubý domáci produkt je nižší ako 75 percent priemernej výšky HDP v EÚ, sa vyvíjajú rýchlejšie než únia ako celok. Jej rozvinuté oblasti na tejto transakcii neprerábajú, pretože investície prúdia najmä do infraštruktúry a zavádzania moderných technológií, čo sa spätne vracia ostatným členom vo forme rôznych platieb a splátok, ale tiež v poklese nezamestnanosti.
Je teda prirodzené, že aj plánované rozdelenie švajčiarskych peňazí, presunutých do európskeho kohézneho fondu, sa považuje za súčasť jednotnej rozpočtovej stratégie EÚ, ktorá by nemala uprednostňovať nikoho. Ani periférne oblasti nových členských krajín, ani zaostávajúce regióny starých členov. I tento spor naznačuje, že únia nie je spolkom žiadnych altruistov, ale racionálnym zoskupením, riadiacim sa nie emóciami, ale jasnými pravidlami. Očakávanie väčšej solidarity bohatších s chudobnými, ktorá by však narušila zásadné princípy rovnakého zaobchádzania, nie je reálne. A to aj napriek tomu, že súčasné rozpočtové problémy Bruselu v kombinácii s odmietaním prijatia európskej ústavnej zmluvy, perspektívne znamenajú pre nových členov EÚ celkom konkrétne finančné straty. Vyhliadky nie sú veľmi povzbudzujúce. Najmä bohaté krajiny čaká riešenie zložitej otázky, ako zachovať svoje štandardy v sociálnej politike a pritom nebrzdiť ekonomickú výkonnosť a konkurencieschopnosť únie ako celku. Bez radikálnych reforiem hospodárstva, ale i celej bruselskej administratívy, to nepôjde.
Pre Slovensko, ako novú členskú krajinu, je otázka jasných pravidiel spravodlivého finančného krytia grandiózneho projektu rozšírenej EÚ existenčnou otázkou. Preto je dôležitejšie, viac ako o "národnom egoizme" či "povinnej solidarite" hovoriť o rozpočte. Prijatie vyváženej finančnej perspektívy, zohľadňujúcej nové výzvy aj starosti všetkých Európanov, by preto malo byť rozhodujúcou prioritou nielen pre nováčikov, ale aj pre terajšie britské predsedníctvo EÚ.