Údolie vlkov

Židovský lekár irackému zajatcovi vyreže obličky a strčí ich do boxu s nápisom Tel Aviv, London a New York. Tak vyzerá jedna z najnevkusnejších scén tureckého filmu Údolie vlkov, ktorý práve stiahli z kín v Nemecku. Dôvod je jednoduchý -- je to rasistický a protizápadný nenávistný film. Trojmiliónovú tureckú menšinu by film z ich starej vlasti zrejme potešil. Bavorský premiér Edmund Stoiber sa však obával, že by ich iba zbytočne radikalizoval.
Skutočnosť, že v Turecku vznikajú filmy ako tento, iba podčiarkuje schizofréniu, v akej sa krajina nachádza. Prakticky jediný (aspoň formálne) demokratický režim v islamských krajinách to nemá ľahké, pretože geograficky, historicky aj nábožensky leží medzi dvoma svetmi. Turecký premiér to pred pár dňami využil na to, aby sa svojim verejným vyhlásením pokúsil upokojiť hystériu vyvolanú okolo karikatúr proroka Mohameda. Takúto úlohu by turecká diplomacia určite rada hrala smerom k Európskej únii, ktorej by sa rada stala členom. Noví priatelia vyžadujú nové spôsoby, čo Turecku pomôže bez ohľadu na to, ako sa jeho integrácia skončí.
Na druhej strane to isté Turecko súdne prenasleduje spisovateľa Orhana Pamuka za to, že si dovolil pripomenúť jednu genocídu z histórie krajiny. Vznik filmov ako Údolie vlkov môže slúžiť ako dôkaz slobody tvorby. Na druhej strane je to dôkaz, že krajina nemá jasné hranice toho, čo je ešte slušné a čo už nie. Turecko chce byť mostom, na jeho podmínovaní však pracujú sily na oboch brehoch -- Západu sa zdá príliš moslimským, Východu príliš svetským -- a zároveň na deštrukcii pracuje angažovaný vnútorný nepriateľ.