Britská mediálna skupina PressWise podnikla medzi deťmi prieskum o tom, ako vnímajú svoj obraz v médiách. Väčšina z nich odpovedala, že sa médiá nezaoberajú tým, čo deti naozaj trápi. Dospelí ich buď predstavujú ako ľúbezné neviniatka, ktoré majú dojímať; prípadne ako obete (násilia, nehôd); ako autorov úsmevných výrokov a historiek, ktoré možno citovať v spoločnosti alebo ako niekoho, koho netreba brať vážne.
Prezentácia detí v médiách je jednoducho problém -- problém presahujúci detský svet a presahujúci tiež informačné poslanie médií; sprostredkovaný obraz detstva je krivý a neúplný. Ďalším a pravdepodobne závažnejším problémom však je pôsobenie médií na utváranie hodnotového systému detí.
Spoločenské zmeny spôsobili, že rodina a škola má na deti čoraz menší vplyv; úlohu ich formovania, žiaľ, do značnej miery prevzali televízia a rozhlas, s veľkou účinnosťou internet a v menšej miere tlačové médiá. Do nekonečna sa verejne diskutuje o vhodnosti či nevhodnosti určitých programov, počítačových hier, o možnej reštrikcií či cenzúre, o spôsobe označovania nevhodných programov... Je však známe, že dieťa môže byť "bez úrazu" vystavené každému mediálnemu pôsobeniu, ak má s kým o veci diskutovať, má vo svojej blízkosti autoritu, ktorá mu pomáha informácie triediť a vyhodnocovať, zaujímať k nim postoj a tiež ich spochybňovať.
Čo však robíme pre to, aby sa deti v živote orientovali aspoň toľko ako v nákupnom centre? Aby sme im osvetlili hodnoty ako je priateľstvo, súcit, čestnosť, akceptácia inakosti, tolerancia? Ako im objasňujeme kategórie dobra a zla? Ako ich usmerňujeme, aby -- rovnako ako je im jasné, čo chcú MAŤ, vedeli tiež, čím chcú BYŤ? -- (spomeňme si na otázku formulovanú klasikom Erichom Frommom). A kto má zaujať miesto autority, ktoré dieťa v džungli informácií kvalifikovane sprevádza? Na účely nedávno spracovanej dizertačnej práce zisťoval Mgr. Ondrej Krajňák ako vnímajú rodičia, tvorcovia a deti potrebu zaviesť do škôl mediálne vzdelávanie. Prekvapujúco sa skupina rodičov dožadovala zavedenia podobného predmetu najmenej, čo naznačuje, že rodičia podceňujú riziká nekontrolovaného pôsobenia médií na deti.
Etika médií voči detskej verejnosti je zbožným želaním; prax nenaznačuje, že by si uvedomovali zodpovednosť a prijali ju. Nielenže novinári bez zábran narušujú intimitu detí -- často v tých najbolestnejších chvíľach ich života -- zneužívajú ich v nezmyselných kontextoch na reklamu, alebo ich poškodzujú štylizáciou do podoby dospelých, vytvárajú "ostarkov" a pripravujú ich tak o detstvo. Horšie je, že z nich žiadanou "nenáročnou" tvorbou vychovávajú plytké a cituprosté osobnosti. Tvoriť pre dieťa dnes môže v tlačových médiách každý -- nevyžaduje sa kvalifikácia, skúsenosť ani informovanosť. Stačí, keď sa potlačený papier predá a prinesie zisk -- akým obsahom sa dosiahne komerčný úspech, nikto nesleduje ani nekritizuje. Kým elektronické médiá musia žiadať o licenciu, printové majú v oslovovaní detskej verejnosti bezbrehú voľnosť.
Tvorba pre deti všeobecne upadá -- svedčí o tom nielen objem časov detských relácií v programovej štruktúre elektronických médií, ale tiež edičné plány vydavateľstiev a počet titulov na pultoch kníhkupectiev. A tí, ktorí by toto normotvorné poslanie médií -- zo stránky jazykovej i hodnotovej -- mali prednostne napĺňať, verejnoprávne médiá, bojujú o diváka a poslucháča prostriedkami komerčných, teda na zisk orientovaných súkromných spoločností.
Keďže pre deti neexistuje v informačnom boome vhodný "navigačný systém", (dobrá správa je, že do škôl sa má zavádzať nový predmet "mediálna výchova"), zostáva obrovská a nezmerateľná zodpovednosť na médiách. Nerobme si ilúzie, že ju samočinne prijmú! Zrejme to bude až pod tlakom a po širokej verejnej diskusii. Slovenský UNICEF k nej chce prispieť v septembri konferenciou, ktorá by mala rodičov a pedagógov vyzbrojiť argumentmi. Zvyšok už bude na nich...