Letecký deň

Kedysi pred dvadsiatimi rokmi otec naštartoval auto a zobral ma na jeden z najvzrušujúcejších výletov celého detstva. Asi hodinu cesty od nášho domu spadla doprostred malej dediny sovietska stíhačka. Nosom sa zaryla do prednej steny malého domčeka, v ktorom bola obrovská diera. Sovietski vojaci už stihli pozbierať takmer všetky trosky, ale ľudia sa chodili pozerať aspoň na tú dieru. Bola to miestna senzácia, ktorá sa šírila ústnym podaním, pretože štátne médiá vtedy o podobných udalostiach príliš nehovorili. Príbeh mal šťastný koniec, v dome nikto nezahynul a ak bola pravda to, čo sa vtedy hovorilo, pilot sa stihol katapultovať a iba si pri tom zlomil nohu.
Masy ľudí sa na takéto miesta hrnuli v čase, keď o nich médiá mlčali. Ešte viac ľudí je zvedavých, keď sa o nejakom nešťastí dlhé dni hovorí v hlavných správach. Miesto, kde spadlo vojenské lietadlo a zahynulo tam vyše štyridsať slovenských vojakov, je dnes takýmto magnetom, čo už pár ľudí odsúdilo ako hyenizmus. Osobne by som nevolil takéto silné slová, pretože sa iba prejavuje jedna základných ľudských vlastností zvaná zvedavosť. Vďaka nej sa človek tak odlišuje od všetkých ostatných zvierat na našej planéte, je to naša prirodzenosť.
Návštevníci prekračujúci hranicu s turistickou palicou v ruke pritom robia iba to, čo už dávno pred nimi urobili takmer všetky médiá. Tie sa môžu tváriť ušľachtilo, pretože len chcú informovať o tragédii, chcú ľuďom priniesť čo najviac informácií a ukázať čo najviac detailov. Podobná je však aj motivácia ľudí, ktorí sa hrnú do maďarského lesa. Hrozné by to bolo len vtedy, keby ich táto udalosť tešila, o čom vážne pochybujem.