Niet dôvodov nahovárať si, že druhé kolo volieb predsedov vyšších územných celkov sa uskutoční v menej nudnej atmosfére ako prvé. Osvedčený štýl nezáživnej regionálnej predvolebnej kampane sotva prekročí svoj zenit a celkom isto mu v tom nepomôže adventný čas. Zlý zákon, zlý čas, zlá nálada -- to sú základné charakteristiky udalosti, ktorá je pred nami. Udalosti, ktorá zo všetkých zainteresovaných najmenej zaujíma voličov. V krátkych dejinách modernej slovenskej demokracie sa nádejný historický medzník vyprofiloval do politickej frašky, zredukovanej na kolbište mocenských zápasov. Hovoriť v súvislosti s nadchádzajúcim duelom víťazných dvojíc, nominovaných biednym počtom angažovanejších občanov, o lepšej správe vecí verejných v budúcich štyroch rokoch je zbytočné. Obyvateľom našich ôsmich krajov sa neblýska na radikálne lepšie časy. Pozitívne makroekonomické tendencie sa budú naďalej veľmi ťažko predávať v odľahlých kútoch krajiny, ktorá v podstate vedome rezignovala na život verejný, skutočne občiansky. Politické strany a ich sekretariáty natiahli svoje chápadlá všetkými smermi a v babylonskom zmätku krkolomne pozliepaných koalícií, programov, ideológií a vízií sa pokúsia o partizánsky prienik do tyla ľahostajnej väčšiny. Z nadchádzajúcich duelantov nikto nezaklope na vaše dvere s dobrou správou či so zrozumiteľnou prezentáciou svojich plánov. Kombinované stranícke brnenie adeptov na najvplyvnejšie posty krajských samospráv opätovne a spoľahlivo odolá voličskému nezáujmu, ktorý zrejme v druhom kole neklesne. Hasiť požiar vo chvíli, keď sa už mení na tlejúcu pahrebu, je zbytočné. Navyše, s ambíciou vysvetľovať zmysel, význam a poslanie krajskej samosprávy v hodine dvanástej sa dnes už ďaleko nedostanete. Osem županov, dlhodobo zavesených na politickom vešiaku svojich sekretariátov, vzíde opäť iba z hlasov zarytých demokratov a najdisciplinovanejších voličov. Smutné, ale reálne. Občianska spoločnosť máva svoje krízy najmä v obdobiach, keď sa pre ňu charakteristická otvorenosť kladie na oltár politických a mocenských záujmov, poznačených chamtivosťou, klientelizmom, korupciou, straníckym kupliarstvom. Aj v takejto situácii demokracia neumiera. Síce živorí, atakovaná partokraciou, vládou straníckych elít, ale zostáva prítomná v spoločenskom systéme, ktorý sa, paradoxne, každým dňom, mesiacom a rokom slobody stabilizuje. Dnešok so svojou masívnou kultúrou konzumu síce nie je najlepším inkubátorom šľachtenia slobody ako základnej občianskej i ľudskej hodnoty, ale nie je ani jej priamym popretím. Župani, ktorých si samosprávne kraje o pár dní vyberú do svojho čela, pravdepodobne nebudú tým najlepším ľudským kapitálom regiónov, ale predsa len zostávajú nosičmi pochodne, ktorú je nutné chrániť. Možno nedokonalí, no predsa len pokračovatelia vývoja, s potenciálom stability a možno i zmysluplnejšieho života vo vzdialenej budúcnosti.
Aby nebola príliš ďaleká, potrebujeme nastoliť zmeny. Najmä zlého volebného zákona, uprednostňujúceho strany pred ľuďmi, a umelého územnosprávneho členenia, ignorujúceho historickú, etnickú i geografickú skutočnosť. Široký spoločenský boj proti násilnej politickej oligarchii a technokraticii, sprevádzaný dôslednou verejnou kontrolou a finančnou disciplínou, môže v konečnom dôsledku priniesť pozitíva. O štyri roky by sa mohli zúročiť vo vyššej občianskej angažovanosti i volebnej účasti. Samosprávne orgány by tak dostali skutočne spravodlivý mandát, odrážajúci realitu.
StoryEditor