Najväčšie príjmové nerovnosti sú prevažne v Afrike a Latinskej Amerike. Pri pohľade na najvyspelejšie krajiny sa už jasná závislosť medzi ekonomickou vyspelosťou a úrovňou príjmovej nerovnosti stráca.
Najčastejšie sa nerovnosti merajú pomocou Giniho koeficientu a podľa neho sú najnižšie v Dánsku, Švédsku. Relatívne dobre je na tom aj Holandsko, Rakúsko, Česko, ale aj Slovensko. Spomedzi krajín OECD ďaleko zaostávajú Mexiko a Turecko (podľa HDP na hlavu najchudobnejšie krajiny OECD), nasledované Poľskom a pre niekoho možno prekvapujúco USA a aj Japonsko.
USA deklarujú možnosť presadiť sa každému, kto tvrdo pracuje. To však neznamená, že sa každý aj presadí. Kým Európania sa viac venujú spravodlivému rozdeleniu bohatstva, Američania sa bohatými chcú stať, a nie príjmy bohatých potláčať na úkor príjmovo slabších. Politickým konsenzom sa kladie dôraz na ekonomický rast, nie redistribúciu príjmov.
Ôsmi z desiatich Američanov -- viac ako kdekoľvek -- veria, že ak budú tvrdo pracovať, môžu veľa zarobiť. Skutočnosť je ale opačná. Niekoľko štúdií ukázalo, že príjem rodičov je lepším prediktorom toho, či niekto bude bohatý alebo chudobný v USA ako vo väčšine Európy či v Kanade.
V USA je asi polovica príjmových disparít jednej generácie odzrkadlená v druhej. V Škandinávii a Kanade to je približne pätina. V Európe tak majú deti z chudobných rodín väčšiu šancu presadiť sa ako americké deti. Za hlavnú príčinu považujú ekonómovia školský systém. Iba tri percentá študentov najlepších amerických univerzít pochádzajú z najchudobnejšej štvrtiny populácie. Bohatí rodičia môžu bez problémov investovať do vzdelania svojich potomkov. Dáta navyše ukazujú, že nerovnosti v USA sa ďalej prehlbujú. Strednej vrstve narástli reálne mzdy od roku 2000 len o percento.
Pre krajiny OECD ako celok sa nerovnosti za ostatných 20 rokov mierne zvýšili. V 13 z 18 ázijských krajín s dostupnými údajmi sa diferencie v poslednom desaťročí prehĺbili, čo je v kontraste s predchádzajúcou expanziou, keď sa podarilo skombinovať ekonomický rast s vyrovnávaním rozdielov. Nerovnosti sa tu stávajú politickou otázkou.
Rastúce nerovnosti vytvárajú priestor pre zástancov rovnostárskej spoločnosti. Každý systém nerovnomerne rozdeľujúci príjmy je morálne zlý, tvrdia. Nárast nerovností však nie je škodlivý, kým sú splnené tri podmienky: spoločnosť ako celok si polepší, existuje ochranná sieť pre najchudobnejších a každý, bez rozdielu triedy, rasy, náboženstva a pohlavia, má možnosť polepšiť si v rebríčku. Dynamická, rýchlo rastúca spoločnosť nemusí vyzerať atraktívne najmä pre sociálne najslabších, ale je lepšia ako stagnácia všetkých.
Štefan Kišš, ekonomický analytik