Na Blízkom východe od príležitosti k realite

Je to už dávno, čo sa slová "príležitosť" a "Blízky východ" objavovali v tej istej vete. Teraz sa to skutočne deje. Ba čo viac, tento optimizmus môže mať reálny základ.
Dôležitou okolnosťou tejto zmeny v prístupe je zmiznutie Jásira Arafata zo scény. Ako v prípade Thana z Cawdoru v Shakespearovom Macbethovi: "Nič mu v živote nepristalo tak, ako keď ho opustil."
Arafat nikdy neprerástol muža, ktorý sa pred pár desiatkami rokov objavil v Organizácii Spojených národov s olivovou ratolesťou a pištoľou. Jeho neochota hodiť cez palubu teror a zvoliť diplomaciu iba potvrdila jeho skazu, lebo stratil legitimitu v očiach Izraela i USA. Výsledkom bol neúspech pri vytváraní palestínskeho štátu.
Ale dôvodom na optimizmus nie je len Arafatov odchod. Máme tu palestínske vedenie legitimizované voľbami, ktoré sa podľa všetkého bude stavať odmietavo k uplatňovaniu terorizmu ako nástroja na dosiahnutie politických cieľov. Je známe, že Mahmúd Abbás (Abú Mázin) v minulosti spochybňoval rozumnosť intifády, ktorá si vyžiadala veľa životov a spôsobila na oboch stranách tohto zdĺhavého konfliktu iba nešťastie a deštrukciu.
K zmene nálady prispievajú aj zmeny v Izraeli. Existuje tu čoraz silnejšie povedomie, že súčasná situácia -- izraelská okupácia území obývaných prevažne Palestínčanmi -- je v rozpore s odhodlaním Izraela zostať bezpečným, prosperujúcim židovským a demokratickým štátom.
Vznik novej izraelskej vlády, ktorá je zložením a podporou stredovejšia, je ďalším pozitívnym vývojom udalostí. Izrael teraz riadi premiér, ktorý má schopnosť robiť historické rozhodnutia, a vláda ho podporuje.
Príležitosť je však iba príležitosťou. Dejiny Blízkeho východu sú plné príkladov premárnených a stratených príležitostí dosiahnuť mier. Úlohou dneška je prelomiť túto schému a zmeniť dnešnú príležitosť na realitu. To si vyžaduje, aby sa sľúbené izraelské stiahnutie z Gazy a časti západného brehu Jordánu stretlo s úspechom. Úspech však vyžaduje viac než len odchod Izraelčanov. Je potrebné, aby Palestínčania ukázali, že dokážu vládnuť zodpovedne, a že dokážu ukončiť teroristické násilie vychádzajúce z ich krajiny.
To, čo sa stane v Gaze po odchode Izraelčanov, bude mať hlboký dosah na izraelskú politiku. Ak sa Gaza zmení na zločinecký skrachovaný štát, ktorý sa stane základňou pre útoky na Izraelčanov, bude mimoriadne ťažké presvedčiť Izrael, aby sa stiahol z ďalších oblastí, ktoré okupuje. Keď však Palestínčania v Gaze podajú dôkaz, že si vedia vládnuť sami a dokážu byť dobrým susedom, oslabí sa tým kľúčové ospravedlnenie pokračujúcej izraelskej okupácie.
Ak sa má situácia v Gaze vyvinúť správnym spôsobom, budú Palestínčania potrebovať pomoc. USA, Európa, arabské štáty, ako je Egypt, ale i Rusko a OSN -- všetci nesú zodpovednosť za podanie pomocnej ruky Abú Mázinovi. Palestínčania potrebujú finančnú a technickú pomoc, aby mohli vybudovať jednotnú a schopnú bezpečnostnú správu, oživiť slabnúcu ekonomiku a vytvoriť moderný a prehľadný politický systém.
Dôležité je aj to, aby bolo stiahnutie z Gazy začiatkom, nie koncom politického procesu. Ak má Abú Mázin presvedčiť väčšinu svojho ľudu, že diplomacia a kompromis prinášajú viac než násilie a konfrontácie, musí existovať súvislosť medzi tým, čo sa deje v Gaze a všeobecným urovnaním palestínskej otázky. Dôležitú úlohu tu musí zohrať i Amerika. USA už začali robiť, čo sa od nich žiada. V septembri 2004 v liste izraelskému premiérovi Arielovi Šaronovi ubezpečil prezident George W. Bush Izraelčanov, že je "nereálne očakávať, že výsledkom rokovaní o definitívnej situácii bude úplný návrat k línii prímeria z roku 1949". Rámec riešenia otázky palestínskych utečencov "bude treba nájsť prostredníctvom založenia palestínskeho štátu a usídlenia palestínskych utečencov skôr tam než v Izraeli".
Tieto sľuby znamenali pre Šarona veľmi veľa, lebo doma čelil politickým problémom. Teraz je potrebné, aby Bush adresoval paralelný list aj Abú Mázinovi. Mohol by v ňom vysvetliť záväzok USA na vytvorenie životaschopného, zvrchovaného a nezávislého susedného palestínskeho štátu podľa hraníc z roku 1967 s tým, že Izrael poskytne kompenzácie všade tam, kde budú dohodnuté územné zmeny. USA by sa tiež zaviazali na poskytnutie prostriedkov na pomoc pri budovaní modernej spoločnosti a ekonomiky. Pomoc by sa týkala i usídlenia palestínskych utečencov, či už v Palestíne, v iných arabských krajinách alebo -- v zvláštnych prípadoch, keď na to Izrael z humanitárnych dôvodov pristúpi -- i v samotnom Izraeli.
Výmenou za to by sa Palestínčania museli zaručiť, že sa raz a navždy zrieknu používania násilia a teroru. USA by však nemali zo zavedenia palestínskej demokracie robiť nevyhnutnú podmienku územného návratu a mieru. Odklad rokovania dovtedy, kým palestínska demokracia dozreje, by iba presvedčil Palestínčanov, že diplomacia je len klamstvom, a mnohým by to poskytlo zámienku uchýliť sa k násiliu. Po viac než polstoročie trvajúcom izraelsko-palestínskom konflikte bude premena príležitosti na realitu dosť ťažká i bez nastoľovania nových požiadaviek, ktoré sú síce potrebné, ale nie nevyhnutné.