Veľa ľudí sa pýta, prečo ešte dolár neklesol. Bude niekedy Spojeným štátom vystavený účet za sériu priepastných obchodných schodkov, s ktorými už vyše desať rokov pracujú? Ak započítame aj platby úrokov z predchádzajúcich deficitov, tak iba za rok 2006 je tento účet vyše 800 miliárd dolárov (približne 6,5 percenta HDP USA). Ešte viac zaráža skutočnosť, že pôžičky USA v súčasnosti pohltia viac ako dve tretiny prebytočných úspor všetkých krajín pracujúcich s prebytkom vrátane Číny, Japonska, Nemecka a štátov OPEC.
Zahraniční investori iba sotva majú z investícií v USA vysoké výnosy. Práve naopak, v typickom prípade si odnášajú podstatne nižšie výnosy než Američania zo svojich investícií v zahraničí. V období, keď ceny akcií a domov rastú závratným tempom, drží centrálna banka Japonska a Číny nízko úročené dlhopisy v hodnote takmer dvoch biliónov dolárov. Veľmi vysoké percento z nich predstavujú dlhopisy a hypotekárne zálohové listy vydané americkým ministerstvom financií. Táto enormná dotácia pre amerických daňových poplatníkov je v mnohých ohľadoch najväčším programom zahraničnej pomoci na svete.
Ak je konkurenčné postavenie Spojených štátov také slabé, čo drží kurz dolára hore? Väčšina triezvych analytikov už dlho predpokladá trend stabilného poklesu dolára oproti menám amerických obchodných partnerov najmä v Ázii a na rozvíjajúcich sa trhoch. Prečo teda väčšie zmeny nenastali už teraz?
Prvá odpoveď, samozrejme, znie, že hodnota dolára poklesla - od svojho maxima začiatkom roka 2002 reálne o vyše 15 %. Americké deficity napriek tomu odvtedy nevymizli, skôr naopak, ešte sa prehĺbili.
Naozajstnú hnaciu silu predstavujú dva aspekty. Po prvé, predovšetkým americká vláda aj spotrebitelia sa zúčastňujú na nekonečných spotrebných orgiách. Na strane spotrebiteľov je to celkom pochopiteľné. Vzhľadom na fakt, že viac ako štyri pätiny Američanov vlastní dom, sa impozantný rast cien nehnuteľností rozšíril hlboko do americkej strednej triedy. Vlastníctvo akcií je trocha koncentrovanejšie, avšak mnoho Američanov zo strednej vrstvy má prostredníctvom penzijných fondov aj tak nepriamy prospech.
Celkovo sa dá povedať, že po takmer 25 rokoch ohromujúcej prosperity, poznamenanej len dvoma miernymi recesiami, sa väčšina Američanov pozerá na svoju ekonomickú situáciu so značnou sebaistotou. Nezamestnanosť je na cyklickom minime a ekonomika pôsobí menej nevyspytateľne než v ktorejkoľvek fáze novodobých dejín. Nie je teda prekvapením, že osobná spotreba nepoľavuje ani vo chvíli, keď hospodársky rast USA zariadil nižší rýchlostný stupeň. Ľudia sa v minulom desaťročí mohli tešiť z takých obrovských kapitálových ziskov, že si v súčasnosti väčšinou pripadajú ako gambleri v dlhom víťaznom ťažení... Majú pocit, že stavajú na účet podniku (prípadne svojho podniku).
O čosi ťažšie sa zdôvodňuje, prečo aj vláda Spojených štátov napriek cyklickému boomu naďalej vytvára rozpočtové deficity. Ak vstúpi fiškálne zodpovedná vláda do vojny, obvykle zoškrtá iné domáce výdavky a zvýši dane. Bushova administratíva urobila opak. Taká stratégia možno nie je dobrá ekonomicky, avšak ukázalo sa, že je dobrá politicky - prinajmenšom na istý čas. Bohužiaľ, je nepravdepodobné, že by na tom nový Kongres niečo podstatné zmenil.
Na niektoré veci musia byť, samozrejme, dvaja. Aby mohla americká ekonomika vytvárať deficity na účet zvyšku sveta, musia byť ochotné iné krajiny vyčleniť pre ňu vyvažujúci prebytok úspor. Predseda amerického Federálneho rezervného systému Ben Bernanke kedysi predniesol slávny výrok, ktorým pripísal celý americký schodok bežného účtu platobnej bilancie "globálnemu nadbytku úspor". Pre presnosť je však potrebné povedať, že existuje globálny nedostatok investícií, keď sa objem investícií znižuje napriek stúpajúcemu trendu celosvetovému rastu.
Tento nedostatok investícií spôsobuje veľa faktorov, avšak hlavným z nich sú zrejme podstatné strednodobé inštitucionálne investičné prekážky v mnohých rozvojových krajinách, kde sa dlhodobá návratnosť javí ako úplne najvyššia. Čistým dôsledkom je, že sú peniaze dočasne "zaparkované" v málo výnosných investíciách v USA, hoci tento trend nemôže byť dlhodobý.
Aká je teda budúcnosť dolára?
Pokiaľ bude pretrvávať terajší stav, charakterizovaný silným globálnym rastom a ohromujúcou makroekonomickou stabilitou, môžu si v USA aj naďalej požičiavať a pracovať s obchodnými deficitmi bez okamžitých dôsledkov. Postupom času bude síce dolár klesať aj tak, avšak možno nie viac ako o pár percent ročne. Na druhej strane, nie je ťažké predstaviť si scenáre, v ktorých dolár skolabuje. Jadrový terorizmus, hospodárske spomalenie v Číne alebo prudká eskalácia násilia na Blízkom východe, to všetko by mohlo strhnúť súčasnú ekonomickú dynamiku nežiaducim smerom.
V zásade si človek dokáže predstaviť aj scenáre, v ktorých dolár vyletí nahor, ale tie sa zdajú menej pravdepodobné. Skutočnosť, že obchodná bilancia USA toľko rokov vzdorovala gravitačným zákonom, stručne povedané, umožnila doláru správať sa rovnako. Jedného dňa však možno Spojené štáty budú musieť uhradiť za svoje rozhadzovačné konanie účet. Až tento deň nastane, mali by sa Američania modliť, aby ich veritelia prijímali doláre rovnako ochotne ako teraz.
Copyright: Project Syndicate, 2007, www.project-syndicate.org
Kenneth Rogoff, profesor ekonómie, Harvardova univerzita, USA