Dobrá správa najskôr: všetci rátajú s tým, že OSN konečne prijme novú rezolúciu o Iraku. Zlá správa: na explozívnej situácii v tejto krajine sa však tým sotvačo zmení. Totiž aj keď sa názory Georgea W. Busha, Jacqua Chiraca, Vladimíra Putina a Gerharda Schrödera zbližujú, o nejakom ďalekosiahlom spojenectve nemôže byť ani reči.
Predstavitelia všetkých týchto štyroch mocností vystúpili vo všeobecnej rozprave Valného zhromaždenia OSN -- a niet pochýb o tom, že všetci osvedčili svoju vôľu neobzerať sa príliš za minulosťou, ale hľadieť dopredu. A je len pochopiteľné, že podobnému politickému debaklu ako pred vojnou proti Iraku by sa radšej vyhli. Tým sa však zhoda v názoroch aj vyčerpáva. Všetci štyria štátnici prišli do New Yorku s dobrými zámermi, ale zatiaľ bez nových myšlienok. Príliš čerstvé sú zatiaľ rany z minulého sporu, než aby sa ktokoľvek z nich bez straty vlastnej tváre odvážil začať odznova.
Americký prezident Bush dal najavo už pred svojím tohtotýždňovým vystúpením, že vo veci Iraku kurz nemieni meniť. Nebude však zrejme žiadať vojakov a peniaze, ale len jednoduchú pomoc. Američania by sa totiž radi vyhli dojmu, že Bush prichádza pred OSN ako prosebník, ktorému sa vývoj udalostí v Iraku vymkol z rúk. Zdá sa, že ich postoje príliš neovplyvnila ani dilema na Blízkom východe. Všemožnými finesami sa teraz USA pokúšajú zabrániť ďalšej diplomatickej katastrofe. Devíza bezpečnostnej poradkyne amerického prezidenta C. Riceovej je zrejme takáto: ignoruj Nemcov, kúp Rusov a potrestaj Francúzov.
Napriek zjavným snahám Američanov izolovať Francúzsko na medzinárodnej scéne sa v New Yorku objaví Chirac priateľský v tóne reči, ale neoblomný v podstate. Francúzsky prezident sa vyslovil za čo najrýchlejšie prinavrátenie suverenity Iraku, ale veto pravdepodobne neuplatní.
Francúzom ide totiž o viac než ako len o Irak. Chirac a s ním aj celá politická elita jeho krajiny sníva totiž naďalej o tom, že raz v Európe vznikne protiváha americkej "supermocnosti". Francúzi si však musia dať pozor, aby vo svojich mocenských hrách nezašli príliš ďaleko. Keď už aj taký liberálny komentátor ako Thomas Friedmann z denníka New York Times Francúzsko nazýva novým "nepriateľom" USA, mali by v Paríži biť zvony na poplach.
Najťažšia úloha však pripadá kancelárovi Schröderovi. Isté je, že nemecký štátnik by chcel zlepšiť vzťahy s USA a osobitne s prezidentom Bushom. Stranu sporu však len tak ľahko zmeniť nemôže -- a to nielen vo vzťahu k Francúzom, ale aj z vnútropolitických dôvodov. K tomu sa pridáva skutočnosť, že Schröder môže Američanom ponúknuť len máločo. Vojakov do Iraku poslať nechce a peniaze nemá.
Podporu pre novú rezolúciu o Iraku získajú tentoraz Američania bez väčších problémov. S vetom odporcov vojny -- Francúzov a Rusov -- nemožno počítať. Je však nanajvýš sporné, či Bush dosiahne splnenie svojich ďalších cieľov -- vyslanie väčšieho počtu medzinárodných síl do Iraku a predovšetkým viac finančnej podpory.
V tomto momente sa diplomati všetkých zainteresovaných mocností snažia o dosiahnutie zhody aspoň na minimálnej úrovni -- takej, ktorá im dovolí zachovať si vlastnú tvár, avšak ktorá situáciu v Iraku nezlepší. V takomto prípade však hlavnú škodu zaznamená práve OSN. Pomôcť by mohol jedine silný mandát pre túto svetovú organizáciu, ktorý by pre Iračanov jednoznačne odlíšil medzinárodné spoločenstvo od okupačných mocností.
Nie je však ešte všetko stratené. Dôvody opatrného optimizmu napriek všetkým rozdielom existujú. Ak sa Bush opäť obráti k OSN, ak Chirac nepoužije veto a ak Schröder nanovo definuje nemeckú rolu, príde do irackej otázky potrebný pohyb. Ale možno, že na dosiahnutie skutočného kompromisu bude niekedy v budúcnosti potrebná ešte ďalšia rezolúcia. (gaf)
StoryEditor