Komentár HN: Európa rozdelená Čínou

Ukazuje sa, že Európska únia nemá nič, čo by sa dalo označiť ako koherentná politika voči Číne. Postup, ktorý by prerástol záujem jednotlivých krajín o dohody čo najvýhodnejších hospodárskych kontraktov.
Otázka, ako pristupovať k Číne, odznela aj v stredu na summite EÚ a Číny v Deň Haagu. Či pragmaticky brať do úvahy rastúcu politickú a ekonomickú váhu najľudnatejšej krajiny sveta a privierať oči nad tým, čo sa nedá zlúčiť so západným poňatím dodržiavania ľudských práv. Taký prístup je podložený názorom, že Čína zapojená do siete hospodárskych a politických zväzkov zrýchli svoj posun k trhovému hospodárstvu, a tým aj k väčším slobodám.
Druhý prístup vychádza z toho, že Čína je v lepšom prípade totalitným režimom, aj keď s nesmiernym ekonomickým potenciálom. Je to krajina, v ktorej ročne odsúdia na smrť, a aj popravia, desaťtisíce ľudí. Štát, v ktorom neexistuje ani slobodná tlač, ani voľný prístup k informáciám.
Obidva tábory majú v Európe svojich stúpencov. Francúzsko a Nemecko, štáty s tesnými vzťahmi k Číne, na jednej strane. Na druhej strane sú skeptické škandinávske krajiny, Holandsko a Británia, ktoré tvrdia, že sa nevypláca vychádzať diktatúram veľmi v ústrety, lebo majú sklon k agresivite a nestabilite, pretože im chýba cit na vyrovnanie záujmov.
Ide predovšetkým o zbrojné embargo. Niežeby mala Čína málo zbraní alebo že by neboli dostatočne účinné najmä v prípade, keby ich masové nasadenie nahradilo technologické nedostatky.
Peking v embargu vidí predovšetkým nemiestne poručníctvo Západu. Chce, aby Európa pozerala na Čínu ako na suverénny štát, ktorý si sám môže rozhodovať o tom, čo kúpi alebo nekúpi. Podporu nachádza najmä v Nemecku a vo Francúzsku.
Embargo raz padne. Podľa niektorých expertov už v budúcom roku. Nakoniec už dnes si do Číny nachádzajú cestu takzvané defenzívne zbrane. Má to však určité medze. Dokázal to aj český pokus o vývoz pasívneho rádiolokátora Věra, ktorý narazil na zásadný protest Spojených štátov, ktoré v prítomnosti takého zariadenia vidí narušenie strategických záujmov v súvislosti so zárukami Taiwanu.
Čiže: než sa Európa rozhodne embargo zrušiť, musí sa pozrieť za oceán, čo na to Washington. Keď sa odtiaľ ozve rozhodné "nie", zasa je na Európe, či vymení obchodné výhody za hrozbu narušenia životne dôležitého transatlantického spojenectva.
Podobne sa dá povedať o naliehaní Pekingu, aby Európa priznala Číne štatút trhovej ekonomiky. To má - popri prestíži - aj praktické pozadie: proti trhovým ekonomikám sa na pôde Svetovej obchodnej organizácie zavádzajú antidumpingové konania ťažšie. Čína je takými konaniami zavalená.
Pravdou je, že Čína európske varovanie medzi čisto pragmatickým a morálne motivovaným prístupom môže sledovať bez toho, aby dávala najavo nejakú nadmernú nevôľu alebo netrpezlivosť. Jednoducho môže čakať.
Peking dokáže už teraz odmeňovať bezvýhradnú náklonnosť prideľovaním ekonomických výhod a ukázať, čo sa jej nepáči v prípadoch, keď má pocit, že sa s Čínou zaobchádza "nespravodlivo".
Môže čakať aj preto, že čas pracuje pre Čínu. Je len otázkou času, kedy táto krajina svojím hospodárskym výkonom predbehne priemyselne vyspelé štáty Západu, neskôr dokonca aj Spojené štáty. Napokon, Západ sa svojimi investíciami sám stará o urýchlenie tohto procesu.
V každom prípade sa s Čínou rokovať musí a musí sa k nej pristupovať ako k rovnocennému partnerovi. Na to je potrebné, aby Európa vystupovala jednotne.