V rozhovore Alexandra Kramera s predsedom Strany zelených Martinom Bursíkom (Právo, 16. decembra) sa obaja zhodli, že postup vsetínskeho starostu a nového predsedu KDU-ČSL voči neplatičom nájomného bol rasistický a redaktor dokonca navrhol mediálnu stratégiu "s Čunkom nehovoriť". Treba pripomenúť, že naša politika a jej reprezentácia trpí závažnou neschopnosťou racionálne komunikovať, keď jeden nepočuje, čo hovorí druhý. Upevniť ju rozhodnutím "s niekým nehovoriť" nám nepomôže, skôr naopak. Privítal som, že pán Bursík na návrh nepristúpil. Napriek tomu ma zaujala samozrejmosť, s akou sa obaja dohodli na diagnóze Čunkovho rasizmu, a rozmýšľam, ako tomuto pojmu rozumejú a ako s ním narábajú. Rasizmus je pseudovedecká teória (skôr ideológia), ktorá stavia nie na existencii ľudských rás, ale na presvedčení o výnimočnosti jedných a menejcennosti druhých. Dodávam, že zdanlivá vedeckosť rasizmu vyplýva z dôsledného uplatnenia inak všeobecne prijímaného darwinizmu.
Nepohodlné otázky
Boli rasistami britskí imigrační úradníci na ruzyňskom letisku, keď skúmali nie rasovú príslušnosť záujemcov o vstup do Veľkej Británie, ale ich finančnú situáciu, pretože na to mali svoje dôvody? Je rasizmom konštatovanie, že Rómovia sú neprispôsobiví? Že sa neprispôsobili pomerom v dnešnej spoločnosti (nielen českej) a že je to pre väčšinu z nich nad ich sily, je zrejmé.
Možno by bolo presnejšie hovoriť neprispôsobení, a nie neprispôsobiví. Namiesto sporov o (ne)vhodnosť jedného či druhého výrazu by bolo vhodnejšie sa pýtať, prečo to tak je a čo sa s tým dá robiť.
Zásterka bezradnosti
Do našej žurnalistiky a do verejnej diskusie sa, bohužiaľ, vkráda tzv. politická korektnosť, maniera, ktorá sa tvári ako morálny imperatív. Tá velí vyvarovať sa prejavom, ktoré by sa mohli dotknúť nejakej minority, všeobecne považovanej za znevýhodnenú.
Pôvodne azda bola dobre myslená, ale je iba kozmetickou úpravou.
Pomôže vari našim Rómom, ak budeme sami medzi sebou o nich "korektne" hovoriť a písať, ak sú aj tak vytláčaní (a sami sa nevyhnutne sťahujú) do miest spoločenskej izolácie? Politická korektnosť je jednoducho zásterkou bezradnosti. Má však svoje dôvody. Ale aj komplikácie, napríklad tú, že tesné rómsko-nerómske spolužitie frustruje obe strany, aj keď každú inak (v Matičnej ulici trpeli nielen Rómovia, ale aj nerómski starousadlíci). Politická korektnosť však velí utrpenie nerómskej väčšiny nespomínať.
Ďalšou komplikáciou je rastúci pocit väčšiny, že rómska menšina žije na jej úkor (transformácia urobila z Rómov nezamestnaných, neplatičov, ktorým nezostáva nič iné ako živoriť zo sociálnych dávok). Je to obrovský problém, ktorého riešenie, ak je možné, predpokladá štúdium, analýzu, diskusiu. Tá však nie je možná, pretože nemôže byť slobodná. Ako by aj mohla byť, ak si musí jej účastník dávať až úzkostlivý pozor na to, aby nebol označený za rasistu?
Politická korektnosť teda pôsobí ako cenzúra. A ako zásterka nielen bezradnosti. Zakazuje síce prejavy navonok, ale samotné postoje, ktoré by k nemu mohli viesť, tie zlovestné spodné prúdy, ponecháva nedotknuté. Ktoré? Predovšetkým postoj širokej verejnosti. Tá o rómskom probléme vie. Vie o jeho neuchopiteľnosti spôsobenej cenzúrou. Reaguje ľahostajnosťou k rómskym osudom, neraz mrazivou. A táto ľahostajnosť je podhubím, z ktorého vyrastá nenávisť. Tú prenechávame politickej periférii.
Petr Příhoda, pedagóg, vyučuje etiku na Karlovej univerzite