MF Dnes
Nech zdvihnú ruku rodiny, ktorým rastú dlhy a míňajú čoraz viac. Takých nerozumných bude menšina. Štát medzi ne zvyčajne patrí. A pokiaľ sa odváži uskromniť, členovia "rodiny" sa vzbúria. Teraz sa proti reformám búria lekári, učitelia, úradníci, rozličné odbory: Vláda pridaj! Máme na to nárok! Furiantsky môžeme dodať: Vláda, tak ti treba, nemala si sľubovať. Zamestnanci štátu majú isté privilégium: svojho chlebodarcu, či je už na mizine alebo za vodou, môžu ľahko držať pod krkom. Môžu zastaviť vlaky, neučiť, neliečiť, nepečiatkovať. Môžu donútiť vládu aj k demisii. Nemôžu však podstatné: nevyčarujú do verejnej pokladne chýbajúce peniaze. Alebo snáď áno?
(Skúsme doma štrajkovať. Pribudne peňazí?, Jana Bendová, 3.6.)
Le Monde
Od 11. septembra 2001 sa Amerika zmenila. Pôvod tejto zmeny však vo Francúzsku stále nepochopili. Európan, ktorý by sa vybral na návštevu k svojim americkým priateľom by na nich nenašiel nijakú veľkú zmenu. Individum je to isté, modifikácie sa týkajú skôr fungovania spoločnosti. Tradičné protimocenské sily, tak dôležité pre definovanie americkej demokracie, sa zdajú podrobené prezidentom. Kongres hlasuje v smere želanom Bielym domom a dovoľuje, aby vznikal imperiálny prezidentský systém. Opozičná strana nemôže kritizovať prezidenta, lebo bude obvinená z nedostatku patriotizmu, médiá preberajú s radosťou informácie, ktoré im poskytne administratíva, intelektuáli a občianska spoločnosť iba zriedka dávajú o sebe vedieť nesúhlasnými hlasmi. V centre týchto zmien sa nachádza verejná mienka a strach, ktorý zdieľa. Povedať, že Američania sú vo vojne neznamená, že všetci túžia po vojne, ale že každý súhlas daný prezidentovi je oveľa väčší ako predtým. Takúto dôveru vidieť iba v časoch vojny.
(Amerika je ešte stále vo vojne, Justin Vaisse, 2.6.)
Predchádzajúci monitor