Nedávna schôdzka predstaviteľov krajín skupiny G8 v Škótsku, rovnako ako koncerty a aktivizmus celebrít, postavili do centra pozornosti výšku medzinárodnej pomoci, ktorá putuje k africkým krajinám a národom. Je to pochopiteľné vzhľadom na pretrvávajúcu chudobu, zdanlivo nekonečné konflikty a rozšírenie HIV/AIDS a ďalších nákazlivých chorôb na tomto kontinente. Ak sa dá medzinárodnej pomoci správny cieľ a podmieni sa reformami, môže znamenať zmenu k lepšiemu.
Pomoc nie je všeliek. Skutočnosť, že mnoho problémov aj napriek desiatkam miliárd venovaných dolárov a mnohoročnému úsiliu stále pretrváva, je smutnou pripomienkou, že pomoc môže umožniť vládam aj hlúpe investície, ktorými sa dosiahne len veľmi málo, prípadne môže ľahko skončiť vo vreckách skorumpovaných úradníkov. Okrem toho je pomoc už vo svojej podstate neistá, preto je mnoho Afričanov vydaných na milosť vonkajším silám, ktoré nemôžu ovplyvniť.
Ďalším problémom spojeným s pomocou (okrem toho, že je takmer nemožné presne zmerať výšku peňažných tokov zo všetkých zdrojov) je skutočnosť, že politické úsilie zvýšiť ju odpútava pozornosť od účinnejšieho nástroja hospodárskeho rozvoja: od obchodu.
Obchod je v boji proti chudobe takmer zabudnutou zbraňou, a pritom dokáže chudobným pomáhať viac ako dary. Keby bohaté krajiny chceli -- najmä Spojené štáty, 25 členských krajín Európskej únie a Japonsko -- skutočne pomôcť chudobným ľuďom, otvorili by svoje trhy výrobkom z chudobných krajín, najmä textilu, odevom, poľnohospodárskym produktom a komoditám.
Odbúravanie cla a dovozných kvót na export chudobných krajín -- a odbúravanie dotácií pre vlastných producentov poľnohospodárskych výrobkov -- by malo dramatický dosah na životy stámiliónov ľudí v Afrike a inde. Rozvíjali by sa súkromné firmy, vytvárali by sa pracovné miesta a stúpali by príjmy.
Obchod prospieva svetu aj v mnohých ďalších ohľadoch, lebo poskytuje výrazný impulz rozvinutým ekonomikám sveta. Podľa odhadu jednej nedávnej štúdie by sa príjmy v USA mohli zvýšiť o 500 miliárd dolárov ročne, keby sa stal globálny obchod skutočne voľným. Aj príjmy v ostatnom svete by sa ďalšou liberalizáciou celosvetového obchodu s tovarom a so službami podstatne zvýšili.
Obchod je tiež motorom politickej a hospodárskej reformy. Podmienkou vstupu do Svetovej obchodnej organizácie je presne to, čo musia krajiny urobiť, aby boli výkonné a demokratické: prijať vládu zákona, znížiť korupciu a byť otvorenými, zodpovednými a priehľadnými. Súčasne môže zvýšenie obchodu pomôcť pri vytváraní a udržiavaní strednej triedy -- presne tej sociálnej skupiny, ktorá často stojí v popredí hnutia za demokratické reformy.
Obchod nesie so sebou strategické výhody, lebo podnecuje záujem o dobré vzájomné vzťahy jednotlivých krajín a udržiavanie poriadku a stability. Čína, ktorá rozsiahlo obchoduje s USA a so svojimi ázijskými susedmi, si dobre rozmyslí, či má viesť politiku, ktorá tieto vzťahy vystaví riziku. Podobne by aj obchod medzi Indiou a Pakistanom mohol prispieť k normalizácii medzi týmito dlho rozhnevanými susedmi.
Aj keď argumenty na rozšírenie svetového obchodu pôsobia presvedčivo, vyhliadky, že sa naozaj uskutoční, sú zastreté. Pre jednoduchú, ale zásadnú politickú realitu: tí, čo majú z obchodu prospech, a to sú takmer všetci, si to vždy neuvedomujú. Výhody voľnejšieho obchodu, ako sú tvorba pracovných miest, nižšia inflácia a väčšia spotrebiteľská ponuka, sú často neviditeľné alebo viditeľné len čiastočne.
Na druhej strane tí, ktorí na obchode prerábajú alebo sa obávajú, že by mohli prerobiť, sú čo do počtu relatívne malí, ale rozhodne nie neviditeľní. Cítia bezprostredné ohrozenie a podľa toho aj konajú. Pritom často ovládajú politický proces vo svojej krajine. Vysoko motivované menšiny môžu prebiť a veľakrát aj prebijú všeobecné záujmy väčšín, ktoré nie sú na niečom silne zainteresované.
Vlády by sa mali zaviazať, že z liberalizácie celosvetového obchodu urobia oveľa vyššiu politickú prioritu. To sa stane iba v prípade, že všetky obchodne významné krajiny sa zaviažu hrať podľa pravidiel.
Pre Čínu to znamená rešpektovať a vymáhať ochranu duševného vlastníctva, umožniť nečínskym firmám rovnaké podmienky a nasadiť kurz svojej meny na spravodlivú úroveň, nie umelo nízko. Pre USA, EÚ a Japonsko to znamená ukončiť mohutné dotácie poľnohospodárom a obmedziť ďalšie formy ochrany nekonkurencieschopných sektorov.
Vlády môžu tieto kroky uskutočňovať, ak zavedú a budú rozširovať programy určené na pomoc tým, ktorí v dôsledku liberalizácie obchodu prídu o zamestnanie. Nepotrebným poľnohospodárom a robotníkom musia poskytnúť vzdelanie a kvalifikáciu potrebnú pre nástup na nové pracovné miesto, ale aj peňažné prostriedky, zdravotnú starostlivosť a ďalšie nevyhnutné služby na úspešné zvládnutie prechodného obdobia.
Toto všetko treba urobiť rýchlo. Súčasné kolo rokovania o svetovom obchode v Dauhe sa oneskoruje; ďalšie rokovanie sa má uskutočniť v Hongkongu len o niekoľko mesiacov. Kde sú všetci tí, ktorí majú z obchodu prospech vrátane celebrít, ktoré majú taký značný záujem znížiť chudobu a podporu rozvoja? Čo tak Live Trade, ľudia?
Richard N. Haass je predseda americkej Rady pre zahraničné vzťahy.
Copyright: Project Syndicate, 2005.
www.project-syndicate.org