Veľké zmeny v systéme nemocenského poistenia, ktoré vstúpili do platnosti v januári 2004, priniesli svoje ovocie. Z roka na rok sa počet nových prípadov dočasnej pracovnej neschopnosti prepadol o celú polovicu. Na "péenke" tak bolo v roku 2004 priemerne 3,7 percenta ekonomicky aktívneho obyvateľstva, kým v roku 2003 to bolo ešte 5,1 percenta. Zníženie nemocenskej dávky z 90 na 50 percent vymeriavacieho základu evidentne odradilo zamestnancov, a to najmä tých s nižšími príjmami, od návštevy lekára aj pri malej zdravotnej komplikácii (či už reálnej alebo fingovanej). Menej závažné ochorenia ľudia riešia nákupom voľne predajných liekov v lekárni či samoliečbou, ak sa ich stav zhorší, na doliečenie si vyberú dovolenku. Prenesenie povinnosti platiť náhradu príjmu za prvých desať dní PN na zamestnávateľa zase eliminovalo kreatívne riešenie kritickej finančnej situácie niektorých vynaliezavých zamestnávateľov, ktorí zvykli v prípade nedostatku peňazí na výplaty poslať svojich zamestnancov na PN, ktorej náklady hradila Sociálna poisťovňa. (Aj keď ostáva logickou hádankou, prečo do poistného vzťahu Sociálna poisťovňa - poistenec politici vložili zamestnávateľa, ktorý nemá právo vyberať poistné, no musí vyplácať dávky.)
Nadšenie z tohto nesporne pozitívneho vývoja však opadne pri preskúmaní hospodárenia fondu nemocenského poistenia (Sociálna poisťovňa delí príjmy podľa druhu poistenia do fondov). Výrazné úspory vo výdavkoch nemocenského fondu (v roku 2004 dosiahli celkové výdavky 4,8 miliardy Sk, čo je len 52 percent výdavkov z roku 2003!) totiž neboli sprevádzané dostatočne razantným znížením sadzieb poistného. To viedlo k takmer identickému prebytku fondu, aký bol v roku 2003 - neuveriteľných 5,24 miliardy slovenských korún. Keďže celkové príjmy fondu boli v roku 2004 10 miliárd korún, znamená to, že každý pracujúci Slovák zaplatí dvojnásobok nákladov, ktoré má Sociálna poisťovňa s poskytovaním služby nemocenského poistenia. Takáto zisková marža sa v súkromnej sfére hľadá naozaj ťažko (možno s výnimkou slovenských mobilných operátorov). Fond nemocenského poistenia je tak zlatým teľaťom, z ktorého ziskov sa plátajú diery v ostatných fondoch Sociálnej poisťovne. Niet divu, že o správu tohto fondu už v septembri 2005 prejavilo záujem ministerstvo zdravotníctva. Rovnako sa nemožno čudovať ani ministerke Radičovej, ktorá presun spod Sociálnej poisťovne neschválila ("ide o verejné odvody a je neštandardné, aby ich spravovali súkromné spoločnosti."). Nemocenské poistenie je tak vďaka krížovým dotáciám ostatných fondov Sociálnej poisťovne a nedobrovoľnosti vstupu do systému skôr daňou ako poistením.
Výzvy na zmeny v sociálnom systéme sú teda určite na mieste. Teda minimálne v nemocenskom poistení. Ideálnym riešením by bolo úplné zrušenie povinného nemocenského poistenia a ponechanie poskytovania tejto služby súkromnému sektoru. Ak by sa celá úspora (aj napriek tomu, že 1,4 percenta z hrubej mzdy odvádza zamestnávateľ a rovnaké percento zamestnanec, fakticky celých 2,8 percenta znižuje zamestnancovi čistý príjem) premietla do mzdy priemerného pracujúceho Slováka, ročne by mu pribudlo v peňaženke 5 600 korún. Tie by mohol v prípade, že takúto službu potrebuje, využiť na nákup komerčného poistenia výpadku príjmu (takéto produkty už na trhu sú). Druhým a menej idealistickým riešením je zníženie sadzieb poistného tak, aby fond dosiahol vyrovnané hospodárenie. Bol by to férový krok voči poistencom, ktorí by konečne platili toľko, čo táto služba reálne štát stojí. A aj napriek tomu, že by si tak štát sám zabil zlaté teľa, sociálny systém ako taký by sa zbavil jednej z mnohých chorôb, ktorými stále trpí.
Autor pracuje v INESS (Institute of Economic and Social Studies)