Niekoľkotýždňové vynucovanie odstúpenia prezidenta Svetovej banky Paula Wolfowitza poskytlo príležitosť nahliadnuť do zákulisia tejto medzinárodnej finančnej inštitúcie. Poznatky o rozbrojoch až intrigách v jej vedení potvrdili oprávnenosť volania po dôkladnom prevetraní celej 13-poschodovej budovy na Pennsylvania Avenue vo Washingtone.
Do rázneho upratovania sa pustil už pred dvoma rokmi doktor politických vied Paul Wolfowitz. V banke narazil na byrokratický celok zastrešujúci vyše 180 krajín a vedel, že ho čaká herkulovská drina. Stredný a vyšší manažment sa mu javil ako ťažkopádny a málo efektívny. Poskytovanie návratnej i nenávratnej pomoci rozvojovým krajinám v miliardových výškach si vyžadovalo spoluprácu s režimami pošliapavajúcimi ľudské práva a neraz rozkrádajúcimi poskytované prostriedky. Každodenná prax si vyžadovala prižmurovanie očí a zmierňovanie politických i etických podmienok.
Mieru a hĺbku korupcie v rozvojovom svete posudzovali mnohí odborníci SB ako reálpolitický fakt a nevykoreniteľnú burinu. Pôsobenie SB v rozvojovom svete plnom zneužívania funkcií, rozkrádania, tunelovania, úplatkárstva, protekcionárstva a rodinkárstva sa nemohlo neodraziť v podobe infikovania samotnej centrály SB vo Washingtone. Rozsah a stupeň sa len hmlisto tušil, málokedy ho odhaľovali a navonok väčšinou vehementne popierali.
Elán morálnej očisty, s ktorým prichádzal predvlani z Pentagonu Paul Wolfowitz, si vyžadoval od neho samého, aby šiel osobným príkladom všetkým ostatným. Žiaľ, pokušenia moci, ktorou disponoval , premohli aj jeho.
Svedčia o tom oficiálne posudky jeho správania pri vybavovaní štedrej pomoci jeho milenke. To bola však len posledná kvapka plniaceho sa pohára. Wolfowitz sa dopúšťal aj iných prešľapov, ktorými dráždil manažment SB i vlády mnohých krajín, vrátane európskych. Tie mu vyčítali aroganciu moci, keď dosadzoval do vysokých postov politických lojalistov, resp. spolupracovníkov z amerického ministerstva obrany a zahraničných vecí. Neúnosným sa jeho kritikom javil stav, keď ním vybraní poradcovia a konzultanti získali neúmerný vplyv. Zodpovední sa cítili takmer výlučne voči svojmu patrónovi, čím vytvárali v SB paralelné riadiace štruktúry.
Prezident SB takýmto spôsobom obchádzal bariéry ťažkopádnej byrokracie a prípadné zištné záujmy etablovaných kruhov v jeho vedení. To však neospravedlňuje budovanie mechanizmov, ktoré tiež podkopávali princípy vnútornej demokracie.
Ako bývalý námestník ministra obrany a ideologický spoluarchitekt invázie do Iraku nečakal pri vstupe do SB prijatie s otvoreným náručím. S politikou preventívnych vojenských úderov súhlasila len hŕstka členských štátov SB. Zástupcovia iných krajín v aparáte banky sa, pochopiteľne, dívali na Wolfowitza s podozrením - využije nové postavenie na presadzovanie záujmov Bieleho domu a neokonzervatívcov pri poskytovaní pomoci jednotlivým rozvojovým krajinám?
Wolfowitz je dnes už otvorene pranierovaný, že nechal pozastaviť pomoc Čadu, Indii, Keni, Kambodži alebo Bangladéšu za priveľkú korupciu, pričom však SB prehliadla nemenší stupeň korupcie napr. v proamerickom Libanone alebo Iraku. Zostáva dúfať, že americký prezident Bush vyberie takého nového šéfa SB, ktorý zavedie do hodnotiacich kritérií objektivitu a transparentnosť. V opačnom prípade klesne hodnovernosť SB na neudržateľnú mieru.
Adrian Peter Pressburg, spolupracovník HN