Stará a nová ľavica v Latinskej Amerike

Nedávne volebné výsledky v Latinskej Amerike sa dajú interpretovať dvoma spôsobmi. Po prvé a najzreteľnejšie, údajný obrat k ľavici sa zmierňuje, a to dosť rýchlo. V Peru porazili hypernacionalistu Ollanta Humalu, klona venezuelského prezidenta Huga Cháveza. V Kolumbii so 62 percentami hlasov zvíťazil konzervatívny Alvaro Uribe a v mexických prezidentských voľbách, stanovených na 2. júla, Andrés Manuel López Obrador zaostáva. Tieto nesúvisiace udalosti zdanlivo odporujú ľavicovému trendu v Latinskej Amerike.
Dá sa na ne pozerať aj iným spôsobom. V Kolumbii síce prezident Uribe obhájil znovuzvolenie, ale veľkým prekvapením bolo ukončenie systému dvoch strán, ktoré v krajine dominovali mnoho rokov, a nástup ľavicovej Polo Democrático, druhej najväčšej politickej sily v štáte.
Alan García, ktorý zvíťazil v Peru, nepatrí k tvrdej ľavicovej strane, ktorá nakoniec precitla (ako Lula da Silva v Brazílii, Michelle Bacheletová v Chile a Tabré Vázquez v Uruguaji). Jeho strana APRA, ktorú už v 20. rokoch minulého storočia založil Victor Raúl Haya de la Torre, je v regióne jednou z najstarších a najanachronickejších populistických organizácií.
Tak, ako Chávez vo Venezuele, Kirchner v Argentíne, Evo Morales v Bolívii a López Obrador v Mexiku, patrí prezident García k nereformovanej ľavici, ktorá vychádza zo silnej latinskoamerickej populistickej tradície. Mohol sa veľa poučiť zo svojho katastrofického prezidentovania v 80. rokoch, ale má oveľa bližšie k zlej ľavici ako k tej správnej. V Mexiku začal López Obrador v posledných dňoch v predvolebných prieskumoch získavať a zároveň prejavovať svoju farbu, keď mexickým voličom sľubuje modré z neba.
Podstatnejšie dianie v latinskoamerickej ľavici sa týka narastajúcich odlišností medzi modernistami a revanšistami, medzi národnými záujmami a ideológiou. Vzhľadom na to, že Morales pochlebuje Chávezovi a Fidelovi Castrovi viac, ako väčšina ľudí očakávala -- znárodňovaním bolívijského zemného plynu, pozývaním kubánskych lekárov a poradcov a podpisovaním obrovského množstva dohôd o spolupráci s Venezuelou, vyvoláva aj silnejúce napätie vo vzťahu k Brazílii a Čile.
Poplatky za ťažbu bolívijského plynu sa zvyšujú o vyše 50 percent. Cena pre zahraničných klientov Bolívie sa môže aj zdvojnásobiť. Zmluvy sa považujú za kus papiera. Zariadenie Petrobrasu v Bolívii preverujú technici a právnici PDVESA, venezuelského ropného obra. Lula chce byť k Moralesovi vľúdny, ale nemôže byť vľúdny k svojmu vyvlastňovateľskému susedovi a súčasne zachovať spokojnosť priemyselníkov a spotrebiteľov v Sao Paule.
Podobné trenice vznikajú v Čile. Prezidentka Bacheletová by rada vyriešila storočný problém pevninského uzatvorenia prístupu Bolívie k Pacifiku. Zisťuje, že ide o zložitejšiu úlohu, ako očakávala, lebo Morales zvyšuje ceny plynu a znižuje vývozy do Argentíny, najväčšieho zahraničného dodávateľa energie do Čile. Ani Moralesova rétorika nie je práve nápomocná: obviňovaním Spojených štátov, že sa naňho pokúšajú uskutočniť atentát, si nezískava obľubu elít krajiny, ktorá s USA podpísala dohodu o voľnom obchode a jej prezidentka čoskoro navštívi Washington.
Nakoniec, Moralesova strategická aliancia s Kubou a Venezuelou môže okamžitým národným záujmom Bolívie poslúžiť. Chávezovo nehanebné miešanie sa do peruánskych volieb mu mohlo Alana Garcíu znepriateliť natoľko, že sa skutočne stane sociálnym demokratom v európskom štýle. López Obrador by mohol dodržať svoje sľuby a rešpektovať NAFTA, prikloniť sa k makroekonomickej pravovernosti a pestovať dobré vzťahy s USA.
Priepasť medzi dvoma ľavicami v Latinskej Amerike sa vytrvalo prehlbuje. Je to nevyhnutné, lebo tento rozkol pramení z jednoduchého priznania faktu, že zodpovedné vlády musia klásť národné záujmy nad nostalgiu, omračujúcu rétoriku a krikľavú ideológiu.

Autor je bývalý minister zahraničných vecí Mexika a kandidát na funkciu mexického prezidenta.
Copyright: Project Syndicate, 2006
www.project-syndicate.org