Americký prezident v Latinskej Amerike opäť príliš nenaplnil nádeje. Istotne, George W. Busha jeho hostitelia vo všetkých piatich krajinách, ktoré navštívil, prijali dobre, s tradičnou latinskoamerickou pohostinnosťou a srdečnosťou. Nedošlo k nijakému významnému, nečakanému incidentu, ustavičné protesty boli síce hlasné, ale nijako zvlášť násilne ani hojne navštívené, nenastalo žiadne zneváženie ani nepríjemnosti a prezident Bush dosiahol to, o čo sa zrejme najviac usiloval: o vyslanie posolstva späť do USA, že sa naozaj zaujíma aj o niečo iné, ako je Irak.
Tak trochu okľukou rovnako dosiahol ďalší svoj cieľ: obhájil vlastné farby, aby som tak povedal, zoči-voči silnejúcej výzve venezuelského prezidenta Huga Cháveza, ktorý je vďaka prakticky neobmedzeným zásobám ropných dolárov a kubánskych doktorov a pešiakov v celej Latinskej Amerike na koni.
Chávez si z Busha uťahoval takmer na každej zastávke na jeho ceste, avšak americký líder sa provokáciám vyhýbal a v skutočnosti zrejme s Chávezom vybabral v tom zmysle, že nepopulárny prezident USA dokázal dominovať programovej agende a presunúť boj ideí priamo k latinskoamerickému publiku, s ktorým sú Venezuelčania a Kubánci v každodennom kontakte. Bushovi sa aj podarilo sčasti zmeniť tón amerického posolstva na južnej pologuli: od voľného obchodu k boju proti terorizmu, likvidáciu chudoby a posilňovanie demokracie a ľudských práv. Keby Bush bol podnikol túto cestu pred niekoľkými rokmi, situácia by bola iná.
Všetci by však tiež na tom boli lepšie, keby Bush dokázal byť skutočne nápomocný v hlavných záležitostiach, ktoré s ním jeho partneri v dialógu preberali. Tu, navzdory úsmevom pre fotografov, objatiam i miestnej kuchyne, americký prezident jednoducho nebol pripravený, ochotný alebo schopný reagovať ku spokojnosti svojich kolegov, od jedného hlavného mesta k druhému.
Hlavnou otázkou, požiadavkou aj nádejou prezidenta Luize Inácia Luly da Silvy v Brazílii bolo zníženie alebo odstránenie amerického cla na dovozy etanolu. Bush odmietol, pretože ide o clo ustanovené Kongresom, čím nesmierne rozriedil význam dohody o spolupráci v oblasti biopalív, ktoré tieto dve vlády podpísali.
V Uruguaji prezident Tabaré Vázquez šiel s kožou na trh už tým, že Busha hostil. Jeho problémy s argentínskym susedom, ktorý je naklonený Chávezovi, Nestorom Kirchnerom, sa v dôsledku týchto "nebezpečných" známostí môžu iba zhoršiť. Vázquez potreboval nejakú oporu ohľadne statusu uruguajských prisťahovalcov v USA a najmä zvýšenie kvót pre uruguajský vývoz na americký trh. Bush ho opäť nechal v štichu.
Álvaro Uribe z Kolumbie bol šťastný už len preto, že do Bogoty zavítala hlava USA; posledný, kto tak urobil, bol Ronald Reagan v roku 1982. Vlastne to od Busha bolo odvážne gesto: navzdory Uribovmu úspechu pri potieraní drog, polovojenských jednotiek a partizánov, jeho hlavné mesto nie je práve bezpečné miesto. Lenže prezident USA so sebou nedokázal priviesť garantovanú podporu Kongresu pre kolumbijskú dohodu o voľnom obchode s USA, ani pre obnovenie financovania tzv. Plánu Kolumbie.
V Guatemale bol prezident Óscar Berger tiež evidentne hrdý, že Busha prijímal, avšak nedostal od neho záväzok, že zastaví neľudské razie amerických vymáhačov práva proti prisťahovalcom bez dokladov. ( V predvečer Bushovej návštevy zadržali a pokusili sa o deportáciu asi 300 Guatemalcov pracujúcich v továrni na vojenské vesty v Massachusetts.)
Bushovi sa asi najlepšie darilo v mexickej Méride, kde nielenže ho Felipe Calderón prijal ako láskavý hostiteľ, ktorými mexickí prezidenti vždy sú - hoci svojho hosťa právom kritizoval za plot na hranici, ale na oplátku tiež získal, čo potreboval a po čom najviac túžil. Americký prezident sa pevne, výslovne a zreteľne zaviazal, že sa bude zasadzovať, ako to len bude možné, o to, čo nazýva "komplexnou reformou prisťahovalectva".
Či Bush dokáže dodržať slovo nie je zrejmé, avšak vzhľadom na to, že predseda demokratickej väčšiny v Senáte Harry Reid cestoval o dva dni neskôr do Mexika, aby urobil ten istý záväzok, zdá sa, že šesť rokov márnych snáh Mexika by sa nakoniec mohlo ukázať plodnými. Po druhé, ak Bush nedokáže v senáte USA nájsť dostatok umiernených republikánov - aj keď snáď tam už sú - a v Snemovni reprezentantov USA tiež, sklamanie a dopady v Mexiku (rovnako ako všade inde v Strednej Amerike, Karibiku, Peru, Ekvádore a Kolumbii) budú nesmierne.
Kam teda USA a Latinská Amerika smerujú? Na obzore je niekoľko zásadných rozhodnutí. Po prvé, treba, aby USA a ostatní v regióne podporovali, ba ak možno posilňovali, demokraciu v krajinách, ako je Ekvádor, Venezuela, Bolívia a ďalšie.
Po druhé, Biely dom musí nielen zariadiť v Kongrese ratifikáciu pripravených dohôd o voľnom obchode, ale mal by posilniť ich citlivosť voči chudobe a ich orientácii na otázky ekológie a pracovného trhu a zaistiť viac podpory na infraštruktúru a vzdelávanie.
Po tretie, a čo do významu možno v prvom rade, musí Bush konečne presadiť reformu prisťahovalectva, ktorú už tak dlho sľubuje. Prestaňte stavať ploty a zastavte šikanovanie ľudí bez dokumentov v USA. Je to nenávistné, zbytočné a márne: ako povedal sám Bush, USA nikdy nedokážu deportovať, nemali by deportovať a nedeportujú dvanásť miliónov ľudí, či už ide o ilegálnych prisťahovalcov alebo nie.
Copyright: Project Syndicate, 2007, www.project-syndicate.org
Jorge Castaneda, profesor politológie na University of New York, autor bol v rokoch 2000 - 2003 ministrom zahraničia Mexika