Umenie priznať si chybu

Neexistuje človek, ktorý by nerobil chyby. Veľmi radi na ne upozorňujeme, keď ide o iných. Ale ak niekto poukáže čo i len na jednu našu chybičku, okamžite sa naježíme a rozmýšľame o protiútoku.
Platí to všeobecne -- taká je ľudská povaha. Na Slovensku sa však takéto počínanie stalo hlavnou charakteristikou mocných ľudí. Dovolil si Robert Fico kritizovať reformy pred českým premiérom Jiřím Paroubkom? Náš premiér Mikuláš Dzurinda ho okamžite označil za nevlasteneckého politika, ktorý sa pokúsil evidentne očierniť vlastnú krajinu. Akoby reformy mali niečo spoločné s vlastenectvom. Dovolil si Miroslav Maxon kritizovať spôsob voľby podpredsedov ĽS-HZDS na víkendovom sneme strany? Už ho Mečiarovi verní vyzývajú, aby zo strany odišiel. Dovolili si niektorí pracovníci Slovenskej televízie povedať jej generálnemu riaditeľovi Richardovi Rybníčkovi, že to v tejto inštitúcii nefunguje tak, ako by malo? A už v nej jednoducho nepracujú.
Veci sa však k lepšiemu dajú zmeniť vždy a všade. V knihe Buďte vedúcou osobnosťou! autori spoločnosti Dale Carnegie & Associates, Inc. píšu, že prvým krokom, ako prijať kritiku, je vytvoriť také prostredie, kde sú ľudia skôr naklonení prijímať rady a konštruktívnu kritiku. Prostredie, v ktorom sa znovu a znovu hovorí o tom, že chyby sú prirodzenou súčasťou nášho života. Osvedčeným spôsobom, ako presadzovať tento názor, je pripustiť svoje vlastné chyby. A najmúdrejšie je to urobiť prv, ako na ne upozorní niekto iný. Na záver kapitoly o kritike sa hovorí: "Buďte rýchli, keď si treba priznať vlastné chyby a pomalí, keď chcete kritizovať iných." U našich mocných to funguje presne naopak.