Nedávne voľby do zákonodarných orgánov vo Venezuele potvrdili trendy, ktoré túto krajinu v posledných rokoch opakovane dostávajú do novinových titulkov. Prezident Hugo Chávez znovu ukázal, že sa teší širokej podpore chudobných a zúfalých vrstiev v krajine a že má nad opozíciou absolútny náskok, čo sa týka politickej obratnosti, chytráckosti a bezcitnosti. S každými ďalšími voľbami za Chávezovej vlády zároveň klesá volebná účasť a čoraz viac vychádza najavo rovnako pochybná korektnosť volebného procesu.
Odstúpenie opozície z volieb iba niekoľko dní pred hlasovaním bolo, ako tvrdil Chávez, skôr príznakom jej slabosti ako ťažkostí s volebným procesom. Rovnako je istý fakt, že aj samotná slabosť opozície je dôsledkom postupného dusenia mnohých prvkov tradičného demokratického usporiadania Venezuely.
Napriek tomu opozícia urobila závažné chyby, počnúc podporou nevydareného pokusu o prevrat proti demokraticky zvolenému Chávezovi v apríli 2002 a končiac neúspešným štrajkom vo venezuelskej národnej ropnej spoločnosti PEDEVSA začiatkom roka 2003. Nič nie je v politike smrteľnejšie ako nezdar pri priamej konfrontácii.
Za takých okolností si Chávez môže dovoliť byť smelý napriek tomu, že sa mu nedarí prospieť svojou politikou jadru vlastných voličov: vyše päťdesiatim percentám Venezuelčanov, ktorí žijú v nedostatku a zúfalstve. Od roku 1998, keď Chávez nastúpil do úradu, sa zvýšila chudoba, vládne financie a obchodná bilancia sú závislejšie ako predtým od príjmov z ropného priemyslu. A ak necháme bokom kubánske programy na podporu gramotnosti a susedské služby "bosých lekárov", celkový blahobyt chudobných vrstiev zostáva na rovnakej, ak nie na nižšej úrovni.
Významné zmeny sú v dohľadnej budúcnosti nepravdepodobné. Chávezovi sa zrejme podarí zmeniť ústavu tak, aby mu vyhovovala, a obsadiť súdny systém aj volebnú komisiu vlastnými ľuďmi. Aj naďalej bude rozdeľovať "ropné" dotácie podľa otrepanej venezuelskej tradície Marcosa Péreza Jiméneza a Carlosa Andrésa Péreza. V dôsledku toho ho koncom budúceho roka opätovne zvolia a možno zostane pri moci až do konca budúceho desaťročia.
Ak si to tak venezuelskí občania želajú, nech je tak. Nakoniec je to ich vec, kto im vládne a ako, ak pritom systematicky neporušuje ľudské práva, trvalo neochromuje činnosť demokratických inštitúcií a rešpektuje štandardné normy medzinárodného správania.
Líniu posledného meradla Chávez možno prekročil. Po celé roky ho obviňujú, že začína tam, kde Fidel Castro skončil: podporuje rétoriku radikalizmu a antiimperializmu, ak nie priamo revolúcie, po celej Latinskej Amerike. Možno nastal čas, aby ostatné latinskoamerické krajiny a medzinárodné spoločenstvá začali brať podobné výpady vážnejšie.
Chávez rozdáva ropu karibským ostrovným štátom a Kube a spláca argentínsky dlh, aby pomohol prezidentovi Nestorovi Kirchnerovi v politickej kariére. Minulý mesiac sa v argentínskom Mar del Plata otvorene zúčastnil na demonštrácii proti Celoamerickej zóne voľného obchodu FTAA. Spoločnosť mu robil okrem iného Evo Morales, vodca pestovateľov koky z Bolívie, ktorý by sa celkom dobre mohol stať budúcim prezidentom tejto krajiny.
Podobne neskrývane Chávez podporuje Daniela Ortegu, dlhoročného sandinistického kandidáta na prezidentský úrad v Nikaragui, a tiež Shaficka Handala, dlhoročného kandidáta FLMN v Salvadore. Jeho bývalý veľvyslanec v Mexiku sa otvorene a hlasito zúčastnil na predvolebných akciách na podporu prezidentskej kampane starostu Mexico City Andrésa Manuela Lopeza Obradora.
Zdá sa, že Chávezovu zahraničnú politiku charakterizuje jeden spoločný prvok: snaha vyprovokovať veľké stretnutie so Spojenými štátmi. Nebezpečenstvo, pochopiteľne, je v tom, že ak sa toto stretnutie uskutoční -- v otázke Bolívie, FTAA, ľudských práv alebo slobody tlače -- bude už neskoro zažehnávať ho. Úlohou je vyhnúť sa konfrontácii, ktorú si Chávez očividne želá. Administratíva amerického prezidenta Georgea W. Busha, žiaľ, neprejavuje pri prevencii konfliktov žiadnu zvláštnu obratnosť.
Ostatné štáty západnej pologule majú priamy záujem o to, aby sa pokúsili predísť roztržke, ktorá by ich donútila postaviť sa na niektorú stranu a mohla by ohroziť ich ekonomické a národnobezpečnostné záujmy. Aj keď mnohé Chávezove postoje našli v určitých latinskoamerických krajinách podporu, rozpory, ktoré on a Castrova Kuba v Latinskej Amerike vytvorili -- medzi ľavicou a pravicou, zástancami voľného obchodu a "bolívarovcami", proameričanmi a antiameričanmi -- sú prevažne umelé a rozhodne nie neprekonateľné.
Mnoho latinskoamerických predákov sa snažilo Cháveza upokojiť a kontrolovať, ale nikto z nich nepochodil. Ak sa o to nepokúsia znovu, môžu za to zaplatiť mimoriadne vysokú cenu. Keď sa revoluční vodcovia v Strednej Amerike v osemdesiatych rokoch naposledy postavili proti Spojeným štátom, stratili na tom všetci. Nové delenie, rozdeľujúce západnú pologuľu a riadené predákom, ktorý sa topí v ropných peniazoch, by bolo oveľa katastrofálnejšie.
Jorge Castańeda je bývalý minister zahraničných vecí Mexika a kandidát na funkciu mexického prezidenta.
Copyright: Project Syndicate, 2005
www.project-syndicate.org