Pliaga zvaná práce navyše

Keď stavbu platí súkromný investor, cena sa spravidla nemení. Keď ju platí štát, naťahuje sa do nekonečna. Prečo? Lebo súkromný investor je pripravený na plynulé financovanie, stanoví pevnú cenu a zmluvu o dielo s generálnym dodávateľom ošetrí celý tím všetkými masťami mazaných právnikov. V prípade verejného sektora v úlohe investora je to presne naopak. Každý rezort totiž chce čo najrýchlejšie začať a neláme si hlavu nad tým, za akých podmienok -- no najmä kedy -- stavbu dokončí. "Treba začať, veď to už potom nejako dopadne," stalo sa už na Slovensku zaklínadlom a právnické kľučky berie z verejnej správy vážne vskutku málokto.
Výsledkom sú zmluvy bez pevne stanovenej ceny, ktoré pripúšťajú rôzne práce navyše i zvýšenie cien, ak... A práve toto "ak", dobre ukryté v zmluvách na konci a malinkými písmenami, je hlavným kameňom úrazu predražovania štátnych stavieb. Keby sa hneď na začiatku vedel presný termín začatia i dokončenia stavebných prác, žiadne "ak" nemá význam a zmluva sa môže uzatvoriť na fixnú cenu bez akýchkoľvek dôvetkov. Najmä preto, že štatistické indexy zvyšovania cien stavebných materiálov i prác sa na presne stanovený čas dajú vcelku presne odhadnúť. To platí pre obe zmluvné strany. Vtedy aj šikovný stavebný dodávateľ s dobrými právnikmi zostáva bez šance zahnať investora do kúta.
No predražovanie štátnych stavieb má ešte jeden, na Slovensku veľmi obľúbený rozmer. Je ním objektová skladba stavby, ktorá sa, takpovediac, za pochodu a až do skončenia stavebných prác mení. Najčastejšie vtedy, keď sú investorom samosprávy alebo kraje. Ustavične niečo pridávajú a dúfajú, že za štátne peniaze získajú viac, ako sa pôvodne schválilo v projekte. Vtedy by mal nastúpiť kvalitný a neutrálny dozor, ktorý cenu ustráži. Lebo keď je dodávateľ šikovný a dozor slabý, dá sa pod práce navyše poskrývať kadečo.
Vo vyspelých štátoch Európy je to -- opäť -- presne naopak. Regióny robia všetko pre to, aby štát v území investoval, napríklad do cestnej infraštruktúry. Vedia, že keď pribudnú diaľnice, bude sa všetkým v kraji lepšie dariť. Napríklad vo Francúzsku sa do ceny diaľnic nezarátavajú ani privádzače, financujú si ich príslušné mestá z vlastných zdrojov. Na rozdiel od našich miest, ktoré už pomaly nevedia, čo by v súvislosti s podobnými investíciami mali žiadať.