Britský premiér Tony Blair hovorí, že "nehrá hru na úspechy a neúspechy". Necháva to na historikov a novinárov. A práve títo ju teraz hrajú naplno a akurát o ňom -- Blair 1. mája oslávi desať rokov v úrade a súčasne začne posledná etapa jeho "dlhého zbohom", teda postupného odchodu z funkcie, ktorý oznámil vlani na jeseň a dokončí tento rok v lete.
Blair rovnako ako jeho konzervatívna predchodkyňa Margaret Thatcherová zvíťazil v troch voľbách za sebou -- čo je pre labouristického premiéra historické prvenstvo. Na rozdiel od Thatcherovej však nedosiahne jej 11 a pol roka v úrade.
Pred desiatimi rokmi vkročil do sídla predsedu vlády na Downing Street ako jeden z najmladších premiérov s elánom a sľubom, že bude vládnuť na prospech všetkým Britom Aj keď prieskumy verejnej mienky ukazujú, že väčšina voličov si už želá jeho odchod, niet pochybností, že sa mu za desať rokov podarilo možno viac, než si mnohí dokázali predstaviť.
Tony Blair dokázal, že Labouristická strana dokáže úspešne riadiť ekonomiku. Podľa kritikov z labouristickej ľavice pritom stranu navždy zničil, podľa iných modernizoval a prispôsobil 21. storočiu skôr, než to urobili iné strany nielen v Británii, ale aj v Európe. Aj keď jeho "tretia cesta" má veľa kritikov, nedá sa spochybňovať to, že z britskej politickej debaty prakticky vyhnal ideologické pojmy -- pravica a ľavica -- a zameral sa na efektívnosť štátnych služieb, účel, pragmatizmus.
Rovnako ako Margaret Thatcherová si mohla pochvaľovať, že Blair ju v niektorých bodoch kopíruje, a tak jej dal vlastne najväčší kompliment, môže Blair dnes poukázať na to, že súčasný konzervatívny vodca a nástupca Thatcherovej -- David Cameron -- sa snaží v mnohých veciach kopírovať práve jeho.
"Blairov triumf nie je v tom, že posunul Labouristickú stranu z extrémne ľavého krídla do stredu, ale v tom, že pojmy ľavica, pravica a stred jednoducho zrušil," hovorí profesor University of Essex Anthony King.
"Pole, na ktorom sa odohráva politika, sa jednoducho posunulo," napísal Blair vo vlastnom hodnotení politickej dekády, ktoré rozdal poslancom. Aj keď Blairovým hlavným cieľom bolo meniť Britániu, niet pochybností, že do určitej miery zmenil svet. Pre veľa ľudí zostane zapísaný ako spoluautor súčasnej krízy v Iraku, aj keď mnoho ľudí už zabudlo, že Blair svoju teóriu medzinárodných intervencií vyslovil už v prejave v Chicagu v roku 1999. Od nástupu do úradu poslal britských vojakov do Kosova (1999), Sierry Leone (2000), Afganistanu (2001) a Iraku (2003). Prvé tri zásahy sa považujú za prevažne úspešné. O názore na Irak platí pravý opak. "Som hrdý intervencionista," hovorí aj dnes Blair, podľa ktorého sú jeho rozhodnutia zasiahnuť založené na doktríne medzinárodného spoločenstva, ktorého každý člen nesie zodpovednosť a musí ju prijať.
Každodenné zabíjanie v Iraku pre mnohých definuje Blaira a jeho zahraničnú politiku. Pre niektorých to bola akcia, za ktorú by mal byť raz súdený. Kráľovský inštitút pre medzinárodné záležitosti nedávno v analýze uviedol, že Blairovo zlyhanie spočíva v tom, že nedokázal vládu USA (Georgea W. Busha) vôbec v ničom významnejšie ovplyvniť, a to napriek britským vojenským, finančným a diplomatickým obetiam. Veľa Britov si myslí niečo podobné, aj keď zásah v Iraku na Britských ostrovoch stále nie je taký nepopulárny ako v mnohých ďalších európskych štátoch. Avšak 58 percent ho teraz považuje za najväčšiu Blairovu chybu.
Konflikt, ktorý sa mu, naopak, podarilo vyriešiť, je Severné Írsko, kde po rokoch krutej neznášanlivosti prevažuje snaha nájsť politické riešenia, a to najmä vďaka nasadeniu, s akým do toho išiel Tony Blair. Premiér dokázal rovnako rozprúdiť globálne rokovania o možných spoločných akciách proti zmene klímy a presadiť nový prístup vyspelých krajín na pomoc Afrike.
Jedným z Blairových diplomatických cieľov bolo priviesť Britániu "do centra" rozhodovania o EÚ. Niet pochybností o tom, že Británia dnes už nie je na okraji a proti všetkým ako v minulosti, ale jej vplyv nesiaha tam, kam premiér chcel dôjsť. Čiastočne je to dôsledok rozporov v kauze Irak, čiastočne politikou iných krajín, ktorým sa nepáči britský vplyv. Čiastočne pokračujúcou britskou pragmatickou skepsou, ktorá má však najmä po vstupe nových 10 štátov do únie a po prehre snahy o veľkolepú ústavnú zmluvu oveľa viac zástancov, než tak bolo v čase Blairovho príchodu na Downing Street.
Z hľadiska Británie je práve teraz EÚ na novom začiatku -- nemecká kancelárka je Londýnu viacej naklonená než jej predchodca, a Francúzsko bude mať nového prezidenta a novú dynamiku.
"Tony Blair zanechá obrovský politický odkaz. To je istota. Ťažkosti sú v tom, že v ňom budú veľké neúspechy vedľa veľkých úspechov a rozhodnúť bude musieť história," myslí si profesor King.
Jiří Majstr, spravodajca ČTK, Londýn